Keďže značnú časť svojho detstva som strávila v ústavných zariadeniach a v kúpeľoch, dej tohto príbehu sa tiež odohráva v liečebni. Presnejšie v Piešťanoch v liečebni s mierne vtipným názvom: „Zelený strom“. Do tejto liečebne prijímali a možno ešte aj dnes prijímajú deti s rôznymi telesnými postihmi, aby tam v rámci možností medicíny našli zlepšenie, či navrátenie pohyblivosti. Táto epizóda môjho života rozpráva o vzniku priateľstva bez rasových a národnostných predsudkov medzi dvomi malými deťmi. Zároveň hovorí tiež o vzájomnom nesení osudu, zdieľaní radosti a popisuje priateľstvo, ktoré prebieha bez slov. Prečo? – Pretože nielenže sa stretli dva rozdielne telesné postihy, ale aj dva úplne odlišné jazyky. Avšak detská čistota a vynaliezavosť si dokáže hravo poradiť aj s touto prekážkou ľudstva… 

Poviem ti príbeh. 

Medzi dverami sa zjavila sestrička s malým, asi päťročným chlapčekom v náručí. Vzájomne sme sa na seba prekvapene pozreli. Chlapček bol tmavý – ako horká čokoláda. Ja zasa oproti nemu biela – ako vanilková zmrzlina. Jedného dňa mi pri hre vypadli z rúk papierové postavičky. Bezradne som sa na ne z postieľky pozerala. Nový obyvateľ našej izby sa tiež pozrel na zem. Poobzeral sa po okolí, či ho niekto nevidí, šikovne zoskočil zo svojej postieľky a pozbieral ich. S úsmevom na tvári mi podal moje poklady. Váhavo som si ich od neho zobrala. Od tohto dňa medzi mnou a arabským chlapčekom Abbajom vzniklo zaujímavé kamarátstvo bez slov.

Dorozumievali sme sa mimikou tváre a detskými posunkami. Vzájomne sme si ponúkali sladkosti a požičiavali si hračky. Bolo nám spolu fajn. Keď sme zostávali sami, z izby sa na ten čas stával ostrov pokoja, smiechu a radosti. V tých chvíľach som dokázala zabudnúť na všetky nepríjemnosti. V Božom pláne s mojím životom sa zjavilo akési zrnko šťastia. Teda aspoň kým do našej izby nevstúpil nejaký dospelák alebo staršie dievčatá. Mysleli si, že Abbaja okrádam. Z času na čas sa na mňa vykričali a žalovali práve službukonajúcej sestre. Čokoládový Abbaj sa neúprosne rozkričal a rozhorčene gestikuloval rukami. Mohol sa aj roztrhnúť, no jeho arabčine nikto nerozumel. Dievčatám naznačoval, nech mi dajú pokoj, lebo to, čo som v tej chvíli držala v ruke, mi dal dobrovoľne. Keď si ma zdravotná sestra pomýlila s mechom na box a takmer mi vyrazila dych, môj malý kamarát niesol utrpenie spolu so mnou. Neboj sa, Boh mi dal toľko sily, že som tento neľudský útok zvládla bez ďalšej ujmy na zdraví.

Abbaj na mňa nezabudol ani vtedy, keď si poňho prišli jeho rodičia a on sa im radostne hodil do náručia. Po zvítaní sa so svojimi najbližšími utekal do jedálne. Bežal za svojou kamarátkou. Nechcel odísť z pavilónu bez rozlúčky so mnou – so svojou obľúbenou vanilkou. 

Táto úvaha z môjho života mi mimovoľne evokuje jeden z mnohých biblických príbehov, keď Boh potrestal ľudí a zmiatol ich tým, že im dal rozličné jazyky. Vtedy to ľudia vnímali ako veľký trest za ich drzú snahu dostať sa do neba, avšak ja dnes ako kresťanka to považujem za možnosť učiť sa milovať ľudí, ktorí sú odlišní od nás a rozumieť im, aj keď rozprávajú inými jazykmi. 

Pri písaní tohto príbehu som si uvedomila, čo majú deti do prvého sklamania spoločné s Bohom. Majú v sebe ukrytú schopnosť nemať predsudky, neprekáža im rozdielnosť vonkajšieho vzhľadu, iná farba pleti, či rozdielnosť reči. Dokonca dokážu neraz pomôcť aj bez nároku na odmenu. Presne tak ako to veľakrát robí Boh. Táto podobnosť vlastností Stvoriteľa sveta a života umožňuje robiť deťom tento svet veselším a menej upätým.

My ľudia sme pre toho, čo je nad nami, úrodnou pôdou. Zasadí do nás semeno túžby po jeho láske. Keď zistí, že dané semeno, ktoré zasadil do niektorého z nás, začína namiesto  klíčenia chradnúť, pustí sa do jeho záchrany.  Ako?  Privedie do nášho života svojho pomocníka. Ten nás zavedie na miesta, kde môžeme zasa prežiť obnovenie. Semeno v nás začne opäť klíčiť a rásť. 

Poviem ti príbeh. 

Pred ôsmimi rokmi som išla so svojimi rodičmi na stredné Slovensko navštíviť môjho priateľa Eduarda. Keď sme vošli do dedinky, kde Eduard  žil a pracoval,  zmocnil sa ma pocit, že som prišla do nového sveta. Daná obec bola (a stále  je) veľmi pekná. Cítila som sa, ako keby som sa ocitla v dovtedy ešte neobjavenom svete. Tento dojem umocnila aj návšteva domovu sociálnych služieb, Betánie. Jej vzhľad ma priam okúzlil. Náhle ma ovládol pocit, ako keby sa v hale nachádzala okrem mňa, mojich rodičov a priateľa Eduarda ešte ďalšia osoba. Tá ma „objala vo svojom príjemnom náručí a držala  už po celý čas.“ 

Počas prehliadky Betánie ma upútala svetlohnedá stena pripomínajúca harmoniku. Tvorila v hale zaujímavý dekoračný prvok. Po chvíľke sa ukázalo, že tá dekoračná stena nie je stenou, ale posuvnými dverami. „Chceš vidieť, čo ukrývajú tieto záhadné dvere?“ spýtal sa ma Eduard. Súhlasne som prikývla. Eduard teda začal pomaly odsúvať dvere a odhaľovať  tajomstvo. Keď ho odtajnil, od úžasu zo mňa vyhŕklo: „Wau!“ Pred mojimi očami zrazu stála pekná skromná modlitebňa. Nachádzalo (a nachádza) sa v nej všetko, čo sa nachádza aj v iných rôzne vyzdobených kostoloch. Predsa však bola táto modlitebňa plná príjemnej skromnosti. Zdalo sa mi to výnimočné. Na prednej strane modlitebne visel kríž s tŕňovou korunou. Pri pohľade naň sa moje rozochvené vnútro nečakane stíšilo. Začala som srdcom  vnímať všade prítomnú veľkosť a počuť tichý mužský hlas. Hlas ma takto vyzýval: „Neváhaj a podaj mi ruku…! Chcem ťa pevne viesť tvojím životom a cestami v ňom…!“ K tomuto kroku ma nabádal s otcovskou láskou. Svoju výzvu tajomný hlas neodbitne opakoval pri každej mojej návšteve Betánie alebo pri počúvaní  kázaní a zamyslení. Môj tajomný „hlas“ a jeho nekonečná trpezlivosť so mnou nakoniec priniesla vytúžené ovocie. Po polroku naplneným rôznymi pochybnosťami a váhaniami, som sa rozhodla. Nielenže som „hlasu“ podala ruku a on si ju pevne uchopil, ale povedala som mu dobrovoľne ÁNO. 

Dnes viem, že  Boží chrám je aj moje telo a Ježiš býva v mojom srdci a nachádza sa tam, kde som ja alebo moji priatelia. Presnejšie, som súčasť Božieho chrámu, rodiny Mozaiky, zboru Cirkvi bratskej.   

Môj kľúč menom Ježiš, mi pomáha zostať sama sebou a zároveň zo mňa robí ešte lepšiu bytosť. Ako?  Pomaličky s citom premieňa moju dušu, srdce a myseľ. Práve takáto premena mení aj môj  pohľad na svet a ľudí k lepšiemu.

Skutočného  priateľa, alebo priateľku spomedzi ľudí  rozoznáme ťažko. Napriek tomu si trúfam povedať, že  zopár takýchto priateľov mi Pán Život dal. Priateľstvo je zvláštny element v živote človeka. Môže človeka zviesť k zlým chodníkom  alebo mu pomôcť nájsť silu žiť, či poukázať na zmysel jeho života.  Poviem ti o tom  príbeh. 

Moja dobrá známa – lekárka – mi  povedala: “Kto ťa chce vidieť, nájde si čas, aby ťa navštívil, prípadne aby ti pomohol. Kto ťa chce počuť, zavolá ti. Koho zaujímaš, ten zoberie do rúk papier, pero, notebook  a venuje ti zopár viet.

Slová ako: Nemám čas a nedá sa, by z našich úst mali vychádzať čo najmenej.” 

Na prvý pohľad sa to môže zdať nemožné.  Avšak moja priateľka Eva to dokázala. Vo svojom mladom veku popri boji so zákernou chorobou s názvom rakovina, vykonávaní lekárskej práce, alebo neskôr pri práci zástupkyne starostu a starostlivosti o svoju rodinu,  si našla čas aj na to, aby mi napísala list plný noviniek a povzbudenia. Postupom času si vďaka týmto listom získala moju dôveru. Vznikol medzi nami vzájomný priateľský vzťah, plný obojstrannej úcty a pochopenia. K ničomu tento vzťah ani jednu z nás nezaväzoval. Mohli sme sa jedna druhej vyrozprávať zo svojho telesného a duševného kríža, prípadne sa podeliť o radostné novinky z našich životov. Tento vzťah a všetko čo v sebe skrýval, mi dával impulz  k tomu, aby som mala chuť  byť trochu aktívnou. Byť niekomu účinnou psychickou podporou. Raz ročne som si k narodeninám od rodičov želala, aby so mnou zašli Evu navštíviť.  Priateľke Eve zasa dávalo silu a chuť do života, keď som ju navštívila. Stačila zmienka jej manžela, že som tam, a že v danom mestečku strávim dva dni.  Na druhý deň Eva prišla za mnou v dobrej nálade do ubytovne. Vnímala som tieto momenty ako malý  zázrak. Ťažko by niekto veril, kto ju nepoznal, že bola smrteľne chorá a deň predtým  od telesnej bolesti nevládala vstať z postele. Čo za neviditeľná sila jej  pomohla vstať? Dohodla si so mnou  miesto a čas stretnutia, aby sme mohli spolu stráviť zopár príjemných chvíľ. Tie chvíle sme mali naplnené  pohodou a pokojom.  Dokonca aj naše posledné stretnutie malo príchuť príjemnosti a snahy o dobrú náladu. Napriek tomu, že sme obe vedeli, že sa už nikdy na tomto svete nestretneme, z úst jej vyšli mrazivé, myslím však,  že pravdivé vety: „Nebuď smutná, prosím! Mne bude fajn. Zatiaľ čo ty budeš musieť  so svojím životom ďalej tvrdo bojovať…“

Bola to pre mňa silná osobnosť  po všetkých stránkach. V každej situácii sa ma snažila potešiť. Nepozerala na svoj údel. Myslela  skôr na údel druhých ľudí. Kto mal v jej živote miesto, že v sebe mala takú veľkú  silu byť takou nesebeckou, aj v zložitých chvíľach?  Správala sa tak, ako to Ježiš učil ľudí.  Pri nej som mala pocit, že  je medzi nami prítomný fyzicky. Vždy bola plná pokory, lásky a pokoja. Toto všetko sa z nej prenášalo zázračne na mňa. Daný svoj príbeh nepovažujem za náhodný. Myslím si, že scenár k tomuto príbehu aj k danému priateľstvu nenápadne písal sám Neviditeľný. Možno to urobil  preto, aby sme si vzájomne pomohli niesť naše bremená. Pri Eve som si uvedomila, že to Boh dáva  ľuďom chuť žiť pre druhých. Nebyť sebeckými. Dáva im podnety  k tomu, aby sa snažili byť druhému človeku oporou. Či už telesnou, alebo duševnou. 

Tieto zvláštne mrazivé, ale zároveň krásne  okamihy života plné posolstva,  tiež dokážu človeka duševne  posilňovať. Môže v nich vidieť zmysel svojho života. Napríklad, že aj on môže byť  účinnou psychickou  oporou niekomu ďalšiemu… 

Pohľad človeka na svet, jeho život a ľudí je často taký, v akom duševnom rozpoložení sa práve nachádza. To naladenie potom ovplyvní, či skúsenosti budú negatívne alebo pozitívne. Človek má to šťastie, že aj v takýchto momentoch je starostlivo sprevádzaný svojím celoživotným  sprievodcom  a  liečiteľom jeho duše. Dokáže mu nenápadne ukázať, čo ho na jednom mieste sklamalo, na inom mieste ho môže príjemne prekvapiť a obohatiť o nové poznanie.  

Poviem ti príbeh.

Bola som v divadle. Tešila som sa nielen na muzikál s biblickým príbehom, ale aj na to, že sa vyfotografujem s hercom,ktorý hral hlavnú postavu. Po príchode do Národného divadla sa však moja túžba nenaplnila. Stalo sa to preto, že miesto, ktoré na tento účel určili, bolo bariérové. Naša prosba o premiestnenie sa nestretla s pochopením. V hlave mi blúdili pochmúrne  myšlienky: „Naše celebrity sú necitlivé k ľuďom s obmedzenou pohyblivosťou… Kedy sa to zmení…?“ Muzikál sa mi aj napriek sklamaniu páčil. Od zážitku z divadla uplynulo niekoľko rokov. Môj názor na známe osoby sa nemenil. 

Moju mienku zvrátila udalosť vo Vysokých Tatrách. 

Od kamarátov som k narodeninám dostala netradičný darček – stretnutie so spevákom. S kamarátkou Lenkou som vstúpila do reštaurácie. Približovali sme sa k stolu, za ktorým sedel jej priateľ so spevákom skupiny „No name“. Prisadli sme si k nim. Spevák sa nás hneď opýtal, či si niečo dáme. Lenka si dala objednať džús. Ja som nesmelo povedala: „Prosím si jednu fotku.“ Šibalsky na mňa pozrel a spýtal sa ma: „Chceš ju do pohára?“ „Ak to dokážeš urobiť, tak môže byť,“ pohotovo som zo seba vyhŕkla. 

Po obede sme šli do herne medzi deti s respiračnými chorobami. Spevák zobral rozložený invalidný vozík do rúk. Nepozeral na to, že sa oň môže zašpiniť. Ľahkým krokom vyniesol môj invalidný vozík k herni. Ja som v rámci rehabilitácie išla s priateľmi po schodisku na stranách po vlastných. Po zábave s deťmi sme si s ním pred hotelom zahrali minigolf. 

Pred hrou si spevák spomenul na moje  skromné želanie. Ochotne sa aj so svojou snúbenicou so mnou vyfotografoval. Fotka v pohári síce neskončila, no aj tak ma potešila. Dodnes je pre mňa vzácna. Pri hraní golfu totiž z neho sršal humor na všetky svetové strany. Všetkých nás ním nakazil. Moja telesná a rečová inakosť ho neobmedzovala. Správal sa ku mne rovnocenne a priateľsky. Po celý čas, ktorý s nami strávil, z neho vyžarovala energia pokory a úcty k životu či k blížnemu. Tam ma zahalila aj prítomnosť ďalšej neviditeľnej Osoby. Mala som pocit, že sa z môjho príjemného zážitku teší spolu so mnou. 

Toto druhé stretnutie s populárnym človekom mi ukázalo, že aj známa osobnosť môže mať “živé” srdce a uvedomovať si hodnoty ľudského života.

Neviem, či skutočne jestvujú nebeskí anjeli s krídlami, ako ich máme možnosť vídať v televízii alebo knihách. Avšak verím, že keď nás Boh tvoril, vdýchol do nás nielen dušu, ale aj zopár drobných „semienok“ Jeho vlastností. Jedna taká vlastnosť je: láskavá dobrota. Niekedy až priam nadpozemská. Pritom podľa mňa možno nezáleží na tom, či ide o človeka (často) formálneho kresťana alebo ateistu. Myslím, že stačí vytvoriť priestor a dovoliť Bohu, aby sa o tie semienka v nás mohol s otcovskou láskou starať. Ponechať Stvoriteľovi voľný vstup do našich sŕdc. Prečo…? – Preto, aby nás mohol nenápadne, ale pritom viditeľne pretransformovať na úslužných a triezvo obetavých „pozemských Anjelov“ bez krídiel… Niekoľko takýchto Anjelov bez krídiel som mala možnosť stretnúť. Medzi mojich neokrídlených Anjelov patrili aj Lenka s Michalom. Títo moji dvaja pozemskí pomocníci mi neraz ukázali, že aj na tomto nezmyselne upachtenom svete sa dá nájsť pokojom a láskou naplnený kúsok raja.

Poviem ti príbeh.

Cesta do Veľkého Slavkova bola pre bariérovosť miest plná rôznorodých prekážok. Počas zdolávania strmých schodov, chodníkov a pri vysokých vstupoch do vlakov a električiek som mala neraz opakovane srdce kdesi v „gatiach“. Každých päť minút som sa v duchu mimovoľne prihovárala k Bohu: Bože, dovoľ mi, prosím, aby som to PREŽILA – pokiaľ možno so zdravým rozumom…! Boh moju modlitbu vtedy nielen vypočul, ale aj splnil moju prosbu.

Michal bol fyzicky zdatný mladý muž a Lenka jeho šikovná tretia ruka, takže do Veľkého Slavkova a penziónu sme došli všetci v pohodovej nálade. V penzióne nám na poschodí pridelili skromne, ale a pekne útulne zariadenú izbu. V našom apartmáne bolo všetko, čo človek potrebuje, aby sa cítil relaxačne spokojným. Uložili sme si do skríň veci a šli sme poklusom na obed. Majitelia penziónu spolu so svojím kuchárom varili chutnú domácu stravu. Kuchársky kumšt v jedálni zakaždým prenikavo a neodolateľne lákavo rozvoniaval – až sa mi zbiehali v ústach slinky. V obedovom menu varili vždy tri rôzne jedlá, na večeru dve, takže aj pri svojej pankreatickej diéte som si vedela v pohode vybrať vyhovujúce jedlo. Ak náhodou aj nie, tak kuchár sa hneď ponúkol, že uvarí ešte jedno, vyhovujúce. Stačilo mu povedať, ktoré ingrediencie mi nerobili v tom čase zle, a o pätnásť minút uvaril chutné, dobre vyzerajúce jedlo. Ústretovosť aj v tomto smere ma prekvapovala. V penzióne pracovali totiž len traja ľudia. Manželia (majitelia) a jeden mladý kuchár. Títo traja ľudia zvládli obslúžiť cez 150 klientov a vyjsť mi ešte aj ochotne v ústrety, aby som sa tam cítila komfortne. Keď majitelia videli moju telesnú odkázanosť a ako ma Mišo nosil počas dňa v náručí po schodoch do izby a späť na prízemie, dobrovoľne nám ponúkali svoj byt na prízemí. Túto ponuku sme s poďakovaním neprijali, pretože Mišo im s kamennou tvárou tvrdil, že takto by prišiel o dobrú, lacnú posilňovňu. Vďaka ľudskej ústretovosti ľudí v penzióne vo Veľkom Slavkove som našla počas nášho trojdňového pobytu kúsok raja, kde sa zovšadiaľ na nás valil samý úsmev, prívetivé slová a nekonečná ochota. Od nikoho som nepočula slová ako: Nejde to! Nestihneme to! Nikto po mne ,,nehádzal“ prekvapené  buľvy , keď počul moju poškodenú reč.

Zrejme v srdciach ľudí v penzióne vo Vysokých Tatrách prebýval alebo práve vstupoval Ježiš. Myslím si, že keby sme všetci dokázali do svojich sŕdc a životov vpustiť Ježiša a správne sme chápali Jeho slová v Biblii, život na zemi by bol oveľa znesiteľnejším. Môj príbeh poukazuje na, že tento svet, ktorý vnímam ako predvstupenku do neba, potrebuje zdravých Anjelov, aby pomáhali vstávať slabším a chorým Anjelom. Platí to aj obrátene. Slabší a chorí pozemskí Anjeli majú možnosť a moc učiť tých fit byť silnejšími a ohľaduplne triezvo citlivejšími – ako? Tak, že dovolia, aby vstupovali do ich životov… Verím, že aj ja som bola takým Anjelom pre moju priateľku Lenku. Domievam sa, že aj moja vytrvalá viera v Boha je mi dobrou učiteľkou, ktorá ma učí milovať tento predstupienkový priestor do nebies aj s veľkými stratami a nálezmi.

When we lose a key, we start to search for it. Anyone would, it is natural. If we, however, get a thing that is unknown to us, without a manual, and we begin to search for it…? People suddenly find us naïve, even stupid. But nothing in life happens without a reason. Even these moments may lead one to an intriguing thought. Let me tell you a story.

Kamila was physically disabled. She was in need of a more modern communication tool. She had used the Conzul typewriter for ten years.  It was a crucial connective between her and people around her. The situation gradually changed, though.

Operating the typewriter became more and more complex. Kamila therefore decided to limit the amount of contact she had with her family and friends. She found her solution quite good. After a few weeks, though, she began to miss being in touch with other people. She was trying to figure out how to solve the situation. Kamila has a place in her heart for her personal advisor. He was patient with her, giving her advice. Encouraging her not to be afraid to ask for help. “Ask and you shall be heard.” At last, she listened to his advice. She sent a letter to a computer network company. After two months of waiting and doubting, thinking about whether or not her appeal had been given ear to, came the joyful moment. She received a desktop computer. Kamila´s soul and heart rejoiced. An unanticipated complication arose, however.

The computer lay quietly on the desk. Kamila came and pushed to button that said “power” on it. It began to buzz and flash, as if it was trying to tell his new owner that something is wrong with it and it is in need of a professional help. It stopped after a while. A dark blue screen appeared with a notice in English. All Kamila understood were few words: error, please, key, memory.

Reasonably Kamila began to check her little cube from every side. No opening seemed to be the right one for using a key. Hm. Why is the computer asking for a key to its memory? Where should I look? thought Kamila. Did I receive a key with the computer? She did not give up the search. She came down from the chair to the carpet she looked under the bed, pulling out boxes of all sizes and carefully reading through all the documents she was keeping in them. But nothing in them seemed to be helping her to find the key to the computer. Detective Kamila even looked through all her drawers in the room. Same went for blankets and bags and pockets… This amusing search led Kamila to the question whether she received an invisible key to wisdom and a more active and happy life together with the sick computer.

Does something like that even exist?

I think so. My life worked and works somehow, too. I´ve had some ups and downs. Sometimes with and sometimes without pain. I´ve experienced joy and desperate fear. I´ve been surrounded by

 people giving me liveliness and enthusiasm, but I´ve also (more and more often, unfortunately) hid from them, running straight into the dark and foggy loneliness which spread its huge black wings over me quietly and unobtrusively. It kept doing it day by day, more and more intensely. Even if the sun was shining outside, warming everything up, my days became gloomier. Gradually, I disconnected myself from the world and the people. My inner world was cloaked in hopelessness, isolation, fear and haze. I did not notice, but I quit looking for the key to an active and happy life. I did not now, whether it existed and I did not care anymore.

But the key appeared in my life, unanticipated. It found me itself. Slowly, patiently and gently, it approached my heart. It found a way to me. It opened doors widely… and they remained open ever since.

We humans are fertile soil for the one above us. He planted in us the desire for his love. If he finds that the seed he planted in one of us begins to wither instead of germination, he rushes to its rescue. How? By bringing his helper into our lives. He shall take us to places where we can once again be restored. The seed in us again begins to germinate and grow.

Let me tell you a story.

Eight years ago I went with my parents to visit my friend Eduardo, who lived in central Slovakia. When we entered the village where Edward lived and worked, I felt like I came to a whole new world. The village was (and still is) very beautiful. I felt as if I had found myself in a world that has not yet been discovered. This impression was heightened when I visited Betánia, a social services establishment. Its look charmed me. Suddenly I was overcome by a feeling that the besides me, my parent and Eduardo, there was another person in the hall. This person „embraced me comfortably in his arms and held tightly ever since.“

During the tour in Bethany a light-brown wall resembling an accordion caught my attention. It formed an interesting decorative element in the hall. After a while, it became evident that it was not a decorative wall, but a sliding door. 

„Do you want to see what this mysterious door is hiding?“ Edward asked me. I nodded. Eduard slowly began sliding the doors and uncovering a secret. When he opened the door fully, I blurted a „Wow!“ in awe. A pretty and humble prayer room was uncovered before my eyes. It contained everything that one can find in other churches, too. However, this chapel was full of pleasant modesty. It seemed extraordinary. On the front wall of the prayer room hung a cross with a crown of thorns. Looking at it calmed my shivering body. I began to perceive with my heart the ever-present greatness and heard a quiet manly voice. The voice called me: 

„Go ahead and give me your hand …! I want you to lead your life firmly and your ways in it … “ He was encouraging me to these challenges with fatherly affection. The mysterious voice repeated his calling every time I visited Betánia or when I was listening to sermons and devotions. My mysterious „voice“ and his infinite patience with me eventually brought the coveted fruit. After half a year, filled with a variety of doubt and hesitation, I made the decision. Not only did I give „voice“ my hand and he grabbed it tightly, but I told him my voluntary YES.

Now I know that the temple of God is my flesh as well and that Jesus lives in my heart and is wherever I and my friends are. More specifically, I am a part of God’s temple, of the Mozaika family, of Cirkev Bratská (Church of Brethren).

My key named Jesus helps me stay myself and at the same time makes me an even better being. How? By slowly and gently transforming my soul, heart and mind. This is exactly the transformation that also changes my view of the world and people for the better.

Do you know this ad: Red Bull will give you wings? This energy drink is supposed to pump you up with lots of energy. You should be flying around Superman-style after drinking it. I dare to say that God makes a lot more efficient Red Bulls for us. They are special because the main ingredient in them are people with hearts of flesh.

Let me tell you a story.

Doctor Gabriel meant a great deal of mental support to me during my stay at the hospital. They didn´t plaster my legs with a gypsum because of an injured hip joint. Every movement of the legs was very painful, especially when they had to move me or give me a leg extension so that I held my knees apart during the day. Iron weighs provided the extension. I had them pinned to my legs hanging off the bed. On the third day after the surgery my doctor arranged a bed exchange for me. They transferred me with caution from the classic hospital bed to a bed with gallows. Their aim was to strengthen my arms and make my mom´s efforts to care of me easier. The gallows however were unexpectedly annoyingly wobbly. I had no desire to fight  its instability. I only did it in the presence of the doctor, and only after a number of slightly provocative challenging: 

„Show us if you can tame the gallows above you and lift yourself up a bit! I think it is not about your unwillingness but your unability to do it! You’re not as much of a fighter,as I thought, “ he taunted me. 

„I am! But that nasty thing above me keeps rocking as a mad man, “ I snapped angrily pointing my finger upwards to mockingly idle gallows. 

„You have to make her listen to you,“ said Dr. Gabriel with a smile on his face. Despite my efforts I did not succeed in taming on my own.

When Gabriel gained more of my trust, he came up with another workout for me. He used to come to my room during his breaks, holding some sheets of paper in his hands. He sat down in the chair beside my bed. 

„I will make something for you if you want.“, he said with a friendly wink. I nodded in agreement. A few minutes later two nice paper planes were created by his hands, made with a special task. When he told me what that task was, I frowned. 

„That is difficult for my hand! As a doctor you should know it and not give me such a task!“ An increase in my voice was notable. 

„Maybe you’re wrong. Try it! “ he called me and gave me one paper plane. I took it with great reluctance. I arranged it in my left hand. At the command of three, two, one, start … we both sent our planes forward. While Gabriel’s plane swirled nicely in the air, mine fell straight to the ground. Looking at the spectacular fall of my plane we both burst out into laughing. This training pastime did not last long, though.

My medical friend has nevertheless persisted. Soon he came up with something was a little bit easier and more fun for me. He made a cotton ball that I threw at him when he told me to do so. It often happened that I missed the target. But when I hit him we both enjoyed it spontaneously.

In addition to Gabriel, Ivana, a psychologist, provided me with the support I needed in these difficult times. To diversify my days spent at the orthopedic department, she lent me her own portable TV. They both were as an energy drink to me. Thanks to God, these two of his servants remained in contact with me through uplifting postcards and letters of encouragement when I went to another medical stay in Luže. The greetings, besides other things, included the following encouraging words:

„God gave you a very nice and sincere smile. Try to give it away as a gift of good mood. It will also serve as a weapon against the haters. Yours, Ivana. „

From a letter from Gabriel:

„Danka, God left you a part of the brain fully functional. Learn to use it to the fullest. Learn to write on a typewriter, even with just one finger. I’ll take you for my secretary … „

I did not become his secretary. I did learn to write with one finger, on the other hand. Not only on a typewrite but also on computer. I started to write and thus I came to you.

To recognise a true friend among all the people is hard. Nevertheless, I dare say that Mr Life has given me a few such friends. Friendship is an odd element in human life. It can lead a man astray to the wrong path, help him find the strength to live or point out the meaning of his life. Let me tell you a story.

My good friend – a doctor – once told me: „Anyone who wants to see you will find the time to visit you or help you. Anyone who wants you to hear will call you. Those who care about you will grab a pen and paper, or a laptop, and write you a few sentences. Words such as: I have no time and I cannot should come out of our mouth as little as possible. „

At first glance, this may seem impossible. However, my girlfriend Eva did it. At young age, besides fighting the insidious disease called cancer, performing medical work, or later working as Deputy Mayor and taking care of her family, she found the time to write me a letter full of news and encouragement. Over time, thanks to these letters she gained my trust. We slowly became friends, respecting and understanding each other. This friendship obliged neither of us to anything. We could open up to one another about our physical and spiritual pains, or, alternatively, share the joyful moments of our lives. This relationship and everything it involved motivated me to be a little active. To be someone‘ effective psychological support. Once a year, for my birthday, I asked my parents to take me to visit Eva. My friend Eva, on the other hand, gained some power and will to live when I visit her. Her husband mentioning me, mentioning the fact that I was there, in that little town, for just two days, was enough for her to come right the next day, in a good mood. I perceived these moments as small miracles. Hardly anyone who did not know her would have believed, that she was terminally ill and the day before was unable to get out of bed due to her physical pain. What invisible force in her helped get up? We arranged an appointment, so that we could spend some pleasant moments together. These moments were filled with comfort and peace. Even our last meeting was flavoured with pleasure and joy. Although we both knew that we would never again meet in this life. She pronounced the scary yet I believe true words: „Do not be sad, please! I will be fine while you’re going to have to continue your fight in life…“

She was a strong person in all respects. She was trying to please me every time. She rather thought of others than herself. Who did she have in her life that gave her such great power to be unselfish, even in difficult moments? She acted just as Jesus taught the people. With her, I had a feeling that He present among us physically. She was always full of humility, love and peace. All this was carried over miraculously to me. I do not consider this story to be a coincidence. I think the script for this story and even the friendship itself was quietly written by the Invisible one. He may have done it so that we would help each other and carry our burdens. It was with Eva when I realized that it is God who makes people want to live for others. Who makes them want to be unselfish and wanting to be the support for the other person, physical or mental.

These special scary but the beautiful moments of life can strengthen people spiritually. Help them see the meaning of their life. For example, that even they can be an effective emotional support for someone else…