Keďže značnú časť svojho detstva som strávila v ústavných zariadeniach a v kúpeľoch, dej tohto príbehu sa tiež odohráva v liečebni. Presnejšie v Piešťanoch v liečebni s mierne vtipným názvom: „Zelený strom“. Do tejto liečebne prijímali a možno ešte aj dnes prijímajú deti s rôznymi telesnými postihmi, aby tam v rámci možností medicíny našli zlepšenie, či navrátenie pohyblivosti. Táto epizóda môjho života rozpráva o vzniku priateľstva bez rasových a národnostných predsudkov medzi dvomi malými deťmi. Zároveň hovorí tiež o vzájomnom nesení osudu, zdieľaní radosti a popisuje priateľstvo, ktoré prebieha bez slov. Prečo? – Pretože nielenže sa stretli dva rozdielne telesné postihy, ale aj dva úplne odlišné jazyky. Avšak detská čistota a vynaliezavosť si dokáže hravo poradiť aj s touto prekážkou ľudstva…
Poviem ti príbeh.
Medzi dverami sa zjavila sestrička s malým, asi päťročným chlapčekom v náručí. Vzájomne sme sa na seba prekvapene pozreli. Chlapček bol tmavý – ako horká čokoláda. Ja zasa oproti nemu biela – ako vanilková zmrzlina. Jedného dňa mi pri hre vypadli z rúk papierové postavičky. Bezradne som sa na ne z postieľky pozerala. Nový obyvateľ našej izby sa tiež pozrel na zem. Poobzeral sa po okolí, či ho niekto nevidí, šikovne zoskočil zo svojej postieľky a pozbieral ich. S úsmevom na tvári mi podal moje poklady. Váhavo som si ich od neho zobrala. Od tohto dňa medzi mnou a arabským chlapčekom Abbajom vzniklo zaujímavé kamarátstvo bez slov.
Dorozumievali sme sa mimikou tváre a detskými posunkami. Vzájomne sme si ponúkali sladkosti a požičiavali si hračky. Bolo nám spolu fajn. Keď sme zostávali sami, z izby sa na ten čas stával ostrov pokoja, smiechu a radosti. V tých chvíľach som dokázala zabudnúť na všetky nepríjemnosti. V Božom pláne s mojím životom sa zjavilo akési zrnko šťastia. Teda aspoň kým do našej izby nevstúpil nejaký dospelák alebo staršie dievčatá. Mysleli si, že Abbaja okrádam. Z času na čas sa na mňa vykričali a žalovali práve službukonajúcej sestre. Čokoládový Abbaj sa neúprosne rozkričal a rozhorčene gestikuloval rukami. Mohol sa aj roztrhnúť, no jeho arabčine nikto nerozumel. Dievčatám naznačoval, nech mi dajú pokoj, lebo to, čo som v tej chvíli držala v ruke, mi dal dobrovoľne. Keď si ma zdravotná sestra pomýlila s mechom na box a takmer mi vyrazila dych, môj malý kamarát niesol utrpenie spolu so mnou. Neboj sa, Boh mi dal toľko sily, že som tento neľudský útok zvládla bez ďalšej ujmy na zdraví.
Abbaj na mňa nezabudol ani vtedy, keď si poňho prišli jeho rodičia a on sa im radostne hodil do náručia. Po zvítaní sa so svojimi najbližšími utekal do jedálne. Bežal za svojou kamarátkou. Nechcel odísť z pavilónu bez rozlúčky so mnou – so svojou obľúbenou vanilkou.
Táto úvaha z môjho života mi mimovoľne evokuje jeden z mnohých biblických príbehov, keď Boh potrestal ľudí a zmiatol ich tým, že im dal rozličné jazyky. Vtedy to ľudia vnímali ako veľký trest za ich drzú snahu dostať sa do neba, avšak ja dnes ako kresťanka to považujem za možnosť učiť sa milovať ľudí, ktorí sú odlišní od nás a rozumieť im, aj keď rozprávajú inými jazykmi.
Pri písaní tohto príbehu som si uvedomila, čo majú deti do prvého sklamania spoločné s Bohom. Majú v sebe ukrytú schopnosť nemať predsudky, neprekáža im rozdielnosť vonkajšieho vzhľadu, iná farba pleti, či rozdielnosť reči. Dokonca dokážu neraz pomôcť aj bez nároku na odmenu. Presne tak ako to veľakrát robí Boh. Táto podobnosť vlastností Stvoriteľa sveta a života umožňuje robiť deťom tento svet veselším a menej upätým.
