My ľudia sme pre toho, čo je nad nami, úrodnou pôdou. Zasadí do nás semeno túžby po jeho láske. Keď zistí, že dané semeno, ktoré zasadil do niektorého z nás, začína namiesto klíčenia chradnúť, pustí sa do jeho záchrany. Ako? Privedie do nášho života svojho pomocníka. Ten nás zavedie na miesta, kde môžeme zasa prežiť obnovenie. Semeno v nás začne opäť klíčiť a rásť.
Poviem ti príbeh.
Pred ôsmimi rokmi som išla so svojimi rodičmi na stredné Slovensko navštíviť môjho priateľa Eduarda. Keď sme vošli do dedinky, kde Eduard žil a pracoval, zmocnil sa ma pocit, že som prišla do nového sveta. Daná obec bola (a stále je) veľmi pekná. Cítila som sa, ako keby som sa ocitla v dovtedy ešte neobjavenom svete. Tento dojem umocnila aj návšteva domovu sociálnych služieb, Betánie. Jej vzhľad ma priam okúzlil. Náhle ma ovládol pocit, ako keby sa v hale nachádzala okrem mňa, mojich rodičov a priateľa Eduarda ešte ďalšia osoba. Tá ma „objala vo svojom príjemnom náručí a držala už po celý čas.“
Počas prehliadky Betánie ma upútala svetlohnedá stena pripomínajúca harmoniku. Tvorila v hale zaujímavý dekoračný prvok. Po chvíľke sa ukázalo, že tá dekoračná stena nie je stenou, ale posuvnými dverami. „Chceš vidieť, čo ukrývajú tieto záhadné dvere?“ spýtal sa ma Eduard. Súhlasne som prikývla. Eduard teda začal pomaly odsúvať dvere a odhaľovať tajomstvo. Keď ho odtajnil, od úžasu zo mňa vyhŕklo: „Wau!“ Pred mojimi očami zrazu stála pekná skromná modlitebňa. Nachádzalo (a nachádza) sa v nej všetko, čo sa nachádza aj v iných rôzne vyzdobených kostoloch. Predsa však bola táto modlitebňa plná príjemnej skromnosti. Zdalo sa mi to výnimočné. Na prednej strane modlitebne visel kríž s tŕňovou korunou. Pri pohľade naň sa moje rozochvené vnútro nečakane stíšilo. Začala som srdcom vnímať všade prítomnú veľkosť a počuť tichý mužský hlas. Hlas ma takto vyzýval: „Neváhaj a podaj mi ruku…! Chcem ťa pevne viesť tvojím životom a cestami v ňom…!“ K tomuto kroku ma nabádal s otcovskou láskou. Svoju výzvu tajomný hlas neodbitne opakoval pri každej mojej návšteve Betánie alebo pri počúvaní kázaní a zamyslení. Môj tajomný „hlas“ a jeho nekonečná trpezlivosť so mnou nakoniec priniesla vytúžené ovocie. Po polroku naplneným rôznymi pochybnosťami a váhaniami, som sa rozhodla. Nielenže som „hlasu“ podala ruku a on si ju pevne uchopil, ale povedala som mu dobrovoľne ÁNO.
Dnes viem, že Boží chrám je aj moje telo a Ježiš býva v mojom srdci a nachádza sa tam, kde som ja alebo moji priatelia. Presnejšie, som súčasť Božieho chrámu, rodiny Mozaiky, zboru Cirkvi bratskej.
Môj kľúč menom Ježiš, mi pomáha zostať sama sebou a zároveň zo mňa robí ešte lepšiu bytosť. Ako? Pomaličky s citom premieňa moju dušu, srdce a myseľ. Práve takáto premena mení aj môj pohľad na svet a ľudí k lepšiemu.
