Mozaika spomienok

Prečo takýto názov? Nuž azda aj preto, že do okrúhleho výročia mi zostávajú necelé tri roky. Tak si teda odvážne myslím, že moje rôznorodé spomienky by už dokázali vytvoriť žánrovo pestrú mozaiku. Skládačku, ktorej dieliky by mali odlišný odtieň, obsah a predsa by do seba pekne zapadli.

Čo tu nájdeš?

Pohľad mojimi očami na udalosti, ktoré sa odohrali v mojom čudne dobrodružnom živote. Možno sa dozvieš, že nie všetko, čo sa pekne leskne je zlato a dobré pre človeka, ktorý je odkázaný na pomocnú ruku. Ukážem ti aj druhú stranu. Vzhľadom na to, že nie každý človek sa rád zamýšľa nad Božou existenciou a nad tým či to, čo sa deje alebo dialo, sa odohráva v živote človeka z Božej vôle a Jeho lásky, nebudú príbehové spomienky v tejto časti korenené zamýšľaním sa z tohto pohľadu.
No ak by ti to predsa len chýbalo, môžeš sa mrknuť na stránku: Poviem ti príbeh, kde to stopercentne nájdeš a zamyslíš sa.

Táto podstránka a jej obsah je zároveň aj poďakovaním všetkým ľuďom, ktorí vo mne objavili rozumnú a láskavú bytosť a podali mi podpornú ruku (a nohu 🙂 ).

Pohľad na mňa

„Vážení čtenáři, autorku těchto příběhů znám od dětství. Jsme sestřenice. A i když já bydlím na Moravě a ona až v Košicích, trávily jsme spolu dost času. Vždy jsem se těšila na prázdniny u tety a strýce v Košicích. Dodnes je velmi ráda navštěvuji a těším se na každé setkání s nimi u nás na Moravě. Danka (autorka knížky) je od narození nemocná – má dětskou obrnu. Tělesné postižení je u ní dost značné, duševně je naprosto v pořádku. Až mě někdy napadá, jestli to není pro ni spíš na škodu. Velmi dobře si totiž uvědomuje , jak na tom je a citlivě vnímá i reakce lidí ve svém okolí. Bohužel, dost často ty reakce nejsou zrovna příjemné a v takových chvílích si říkám, že by snad bylo lepší, kdyby to ona sama nemusela prožívat. Na druhou stranu, díky jejímu duševnímu zdraví v ní mám skvělou kamarádku s kterou si ráda povídám o životě. Když přišla s nápadem psát příběhy ze svého života, tak jsem neskrývala obdiv. Některé její příběhy Vás snad přinutí k zamyšlení nad sebou samým. Lidem, kteří mají podobný osud přinesou povzbuzení, že by neměli nic vzdávat a poprat se se svým postižením. A nám šťastnějším, zdravějším připomenou, že je třeba si vážit toho daru zdraví a uvědomit si, že to taky nemusí být samozřejmostí. Vždy jsem se považovala za věřícího člověka, i když s přibývajícím věkem mám různé výhrady. Poznala jsem, že ne každý člověk, který se považuje za věřícího je dobrý, a také jsem poznala, že i mezi
nevěřícími se najdou skvělí lidé z nichž bychom si měli brát příklad. Nemyslím si, že Bůh má raději toho, kdo sice pravidelně chodí do kostela, ale potom kolem sebe jenom rozsévá zlobu, než toho, kdo sice do kostela nechodí, ale žije příkladně tak, aby se za své činy nemusel stydět. Ale tohle není o víře, ale o lidech. Je hezké a uklidňující věřit tomu, že náš život má nějaký význam. Že i když na tomto světě trpíme, jednou nás čeká vysvobození na věčnosti. Jisté má Pánbůh s každým z nás nějaký záměr, každý by tu měl zanechat nějakou stopu. Danka, když nemůže jinak, nám chce sdělit svůj odkaz. Věřím, že Vás její příběhy zaujmou. I na ni Bůh myslel, když jí dal tak skvělé rodiče, kteří se o ni s láskou celý život starají. A taky jí do cesty přivedl přátele, kteří jí v tom těžkém životním údělu pomáhají. Samozřejmě i ona má své chyby, například dokáže být tvrdohlavá a umanutá. Ale i to je někdy dobře. Možná také díky těmto vlastnostem a přátelům, kteří jí pomáhali s vydáním těchto příběhů, se Vám dostává do rukou tohle dílko. Takže děkujeme všem, kteří se o to zasloužili a přejeme hezké počtení.“
– sesternica

„Na Danke ma od prvého momentu, čo som ju spoznala, fascinovala jej húževnatosť a priebojnosť. Sú to vlastnosti, s ktorými sa už narodila, či skôr si ich sama „vypestovala“? Možno oboje, možno sú to práve tie charakteristiky, ktoré si človek musí trénovať, keď sa s „rozumom zdravého človeka“ musí vysporiadať s tým, že má vážne telesné obmedzenia. Poznám ju ako kamarátku a ako osobu, ktorej som mohla v istom čase pomáhať aj ako osobná asistentka. Hoci si Danka prešla a stále prechádza veľkým utrpením, vždy vie pristupovať k ostatným ľuďom s ľudskosťou, úprimnými slovami a v jej komunikácii nechýba zmysel pre humor. Často to tak býva, že človek, ktorý nemá toľko možností ako ten zdravý (silnejší, talentovanejší, z lepších pomerov – doplňme si, čo by sa nám hodilo…) sa postupom života začne cítiť menejcenne a uzatvárať sa pred ostatnými ľuďmi. Danka sa však aj s pomocou svojej rodiny a  priateľov (z cirkvi alebo mimo nej), aj vďaka svojej spomínanej húževnatosti snaží vytvárať hlboké a zmysluplné vzťahy, vzťahy vzájomného priateľstva. K druhým ľuďom pristupuje s rešpektom a nebráni sa spoznávaniu nových ľudí. Samozrejme, aj ona je len človek a jej možnosti sú niekedy obmedzené. Vytváranie vzťahov je pri Danke o to zložitejšie, že veľká časť nás má tendenciu spájať telesný postih s mentálnym. Často sa teda Danka stretáva s nedorozumením, nepochopením, či s takým správaním jej okolia, akoby tam ani nebola. Pritom vnímavosť je jedna z Dankiných silných stránok. Netreba sa k nej správať ako k dieťaťu – nepopísanej knihe – ktoré veľa vecí nechápe. Práve naopak, Danka sa naučila život chápať veľmi dobre. Potrebuje, aby k nej ľudia pristupovali s rešpektom ako ku dospelému človeku, ktorým ona je. Ale domnievam sa, že je pekným príkladom toho, ako niektoré prekážky v živote má zmysel búrať už len kvôli prospechu voči nám alebo ľuďom okolo nás.
Aký prospech činí Danka ľuďom okolo nej? Mimo napr. vzťahu s ňou, prostredníctvom ktorého som si aj ja vedela uvedomiť veľa nových vecí, je tu aj Dankina tvorba, ktorú dáva do sveta, a ktorou sa aj sama snaží byť pre spoločnosť užitočnou.
Niektorí z nás si už mohli všimnúť, že má talent na písanie. Ako som už spomínala, Danka nie je nepopísaná kniha a čo-to si odžila. Hoci má poruchu reči a rozumieť jej sa musí človek naučiť, jej písané slovo dokazuje a vystihuje, ako jej v mysli všetko dobre funguje a jej citlivá vnímavosť okolitého sveta a pestrá fantázia dovoľujú vytvárať všelijaké prepojenia,  zamyslenia a príbehy. Každý z nás si v nich nájde niečo, s čím sa stotožní… niečo, nad čím sa zamyslí, čo mu ponúkne nový pohľad… či niečo, pri čom si oddýchne alebo sa zabaví. A v neposlednom rade vám Dankine zvieracie príbehy dajú možnosť aktivity – spoločného čítania – vo voľných chvíľach s deťmi. Som rada, že som Danku mohla spoznať aj prostredníctvom jej tvorby a odporúčam to každému.“
– kamarátka

„Veci nie sú vždy také, ako sa na prvý pohľad zdajú. Ak by vás na prvé stretnutie s Dankou nik nepripravil, pomysleli by ste si, že je to usmievavá žena na vozíčku, s ktorou sa asi nebudete vedieť porozprávať. Takýto prvý dojem som mala ja. Odvtedy ubehli tri roky – a ja mám lekciu, že nemôžem súdiť niekoho prv, než ho naozaj spoznám. Dnes sa teším z toho, že mi Danka dala šancu a ja som v nej našla vernú priateľku, ktorá ma mnohému učí.

Prečo píšem, že mi dala šancu? Najprv som zistila, že Danka je vo svete slov naozaj doma ešte viac ako ja alebo mnoho iných ľudí, keďže jej fantázia pracuje na plné obrátky a píše pozoruhodné príbehy. A tak mi napadlo, že sa s ňou musím zoznámiť. Keď Danku len trošku poznáte, možno viete, že stretnutia s novými ľuďmi sú pre ňou výzvou. Ako dobre, že Danka má výzvy rada. To vôbec neznamená, že sa nebojí, no naučila sa prekonávať svoj strach, lebo vie, že iba takto môže naozaj žiť a nie iba prežívať. Pamätám si, keď som k Danke mala prísť prvýkrát sama, bez jej kamarátok, čo jej dobre rozumeli, keď rozprávala. Išla som tam s rešpektom, lebo som nevedela, či sa budeme vedieť dohovoriť, no odišla som so širokým úsmevom na tvári. V tú návštevu aj tie ďalšie som čítavala nahlas Dankine príbehy a sem-tam sme niečo trochu upravili (ja prstami na klávesnici, Danka mozgom). Ak sa napríklad nejaké slovo opakovalo alebo niektorá veta bola dlhšia, Danka mi z hlavy dala tri nápady, ako to urobiť inak – no mať tak jej mozog pri mojom maturitnom slohu! Navyše, poznám málo takých trpezlivých ľudí ako je Danka. Keď som jej niečo nerozumela, zopakovala mi to ochotne a nikdy sa preto nerozrušila ani nenahnevala. No a ten jej humor v príbehoch! Niekedy som sa smiala tak, že mi až išli slzy. A ešte taký bonus – Dankina mamka výborne pečie a pravidelne prinesie hocakej návšteve nejakú dobrôtku. 🙂

No ako sa dá opísať moja skúsenosť s Dankou ako priateľkou v pár riadkoch? Niekedy som v nemom úžase nad Dankiným životom a nad tým, čo verím, že skrze ňu Boh robí. Danka cez svoje príbehy (tie vážnejšie, pri ktorých čítaní mi idú slzy z iných dôvodov) dáva ľuďom nádej, aj keď sama často potrebuje povzbudiť. Otvára sa svoj život, jasne ukazuje, čo sú jej hodnoty, aj keď je to nepopulárne, tvorí, pracuje, upriamuje sa na svoj cieľ tak, ako to robí máloktorý zdravý človek. Aj keď o sebe často pochybuje, Danka naozaj ŽIJE – životom, ktorý nie je premárnený. Kde berie tú silu? Toto je moja obľúbená časť. V Danke je kúsok dieťaťa. Asi preto ich má tak rada a niekedy sa z nich teší viac ako ich vlastná babka. 😀 A to dieťa v nej verí v nemožné. Preto aj dokázala nemožné a pre mňa je privilégiom Danku poznať.
A tak, ak by sa ma niekto spýtal, ako Boh môže tvoriť krásu z nedokonalosti, ukázala by som na Danku, ktorá je toho živým dôkazom.
– sestra v Kristovi

Súdiť a odsúdiť je ľahšie, ako spoznávať, skutočne spoznať a chápať  – pochopiť. A preto nesúďme, ale spoznávajme. Skúsme naozaj spoznať a chápať  – pochopiť. 

Začiatok začiatku bol zhruba takýto: Bol raz jeden život (a stále ešte existuje). Život ktorý sa z minúty na minútu, z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac a z roka na rok pýtal (stále sa ešte pýta)  – Čo  na tomto drsne arogantnom svete robím? Aké poslanie v ňom mám?  A ako ho mám vykonávať? Keď bez pomoci druhej osoby sa nevládzem pohnúť z miesta?  – Prečo mám neraz problém dohovoriť sa s ľuďmi, ktorí ma nepoznajú alebo sa so mnou stretávajú zriedkavo bez toho, aby mi s tým niekto pomohol? – Odpovede na vyššie položené otázky prichádzajú pomaly, postupne, potichu a často zložito. Práve o tom všetkom ti chcem na tomto pľaci epizódne rozprávať. Pozor…! Začínam!

Prišli sme na svet o dva mesiace skôr, ako sa rátalo. Narodili sme sa v nemocnici v Šaci, v máji roku 1973, o pol ôsmej a päť minút po pol ôsmej. Prvá som na svet vykukla ja – Danka. Žartovne tvrdím, že ma sestra nemilosrdne kopala do zadku, a tak som musela vypadnúť na svet, aby som jej uvoľnila cestu. Mame oznámili: „Máte dvojčatá, dievčatá. Povedzte nám mená. Musíme ich previezť inkubátorom do Košickej detskej nemocnice.“
V hlave jej hučalo ako v úli. To, čo sa dozvedela ju prekvapilo, pretože lekár jej počas poradní tvrdil, že počuje len jedno srdiečko. Kvôli nedostatku ultrazvukov jej nepotvrdili či čaká jedno alebo viac detí. S dvojnásobkom a naším predčasným príchodom nerátala, tak narýchlo vymyslela mená: Dana a Anna. Za svoje krstné meno vďačím českej herečke Dane Medřickej, ktorá bola v tom období dosť populárna. Otcovi sa však moje meno nepozdávalo. Chcel mať Danielu. Nechal to však tak. Keď mamu prepustili z pôrodnice, chodila nás deň čo deň dojčiť. Tam nás personál nazýval sojkami. Nechali si nás tam, kým sme nedosiahli požadovanú váhu. Pri narodení sme každá vážila 1,5 kilogramu. Nedosahovali sme ani veľkosť bábiky.

Zatiaľ čo ja som sa úspešne napchávala a priberala, Anna bojovala o prežitie. Robili jej transfúziu krvi, podávali jej antibiotiká. Boh jej dal silný organizmus a postupne sa uzdravovala. Keď nás z nemocnice prepustili, zdalo sa, že všetko bude v poriadku a rodičia si oddýchnu od väčších starostí, avšak Boží plán pre ich život mal vyzerať tak trochu inak. Nastali im starosti so mnou.
Kým k tomu došlo, mama musela bojovať s mojou najstaršou sestrou, ktorá sa hnevala na ňu, že jej domov priniesla namiesto bračeka dve uplakané sestričky. Po niekoľkých týždňoch vzdorovitá zlosť Eriku prešla. Stávala sa z nej starostlivá sestrička. Jej starostlivosť o nás, dvojčatá, mamke asi nerobila radosť. Erika jej zvyšovala hranicu ostražitosti. Musela dávať pozor, aby nás nevyvrátila z kočiara či nenakŕmila slanými tyčinkami.
Po ôsmich mesiacoch nášho života, keď dieťa už má vedieť zdvíhať hlavičku a začínať liezť sa ukazovalo, že niečo so mnou nie je v poriadku. Zatiaľ čo Anna bola usilovná ako včielka Maja, ja som sa tvárila skôr ako menej pracovitý Vilko. Mama u lekárov zisťovala, kde je problém.
Tí môj výkon obhajovali tým, že som predčasne narodená, a teda mám na to právo. Lekárske tvrdenie ju upokojilo len do času, kým som v desiatich mesiacoch nezačala prijímať menšie množstvá stravy. Trvalo to viac ako rok. Potom starí rodičia vybavili vyšetrenie vo Výskumnom pediatrickom ústave v Brne, kde ma naučili prijímať potravu tak, aby som prestala zvracať a neudusila sa. Popri rôznych vyšetreniach lekári zistili, že mám detskú mozgovú obrnu. Mama síce bola zdravotnou sestrou, no netušila, čo bude lekárske zistenie pre ňu presne znamenať a ako sa jej tým zmení život. Nemala ani potuchy čo všetko bude musieť obetovať a podstúpiť, aby sa môj zdravotný stav aspoň trošku zmenil. Netušila ani to, že rehabilitačný boj bude plný plaču, bolesti a mojich vzdorov, kvôli ktorým som v staršom veku od mamy dostávala pravidelne po zadku. Ináč to nešlo. Musela som pochopiť, že bránenie v cvičení nemá zmysel, a že telesný tréning zo strany zdravotníkov bol nevyhnutný kvôli tomu, aby moje neposlušné telo začalo trochu počúvať. Určitý čas so mnou rodičia pravidelne jazdievali na rehabilitácie do Košíc. Tam so mnou cvičila lekárka, ktorá ma občasne za slabší plač pri cvičení uplácala malými čokoládkami. Neskôr so mnou mama chodievala na rehabilitácie v Šaci.

Keď som odmietala pri cvičení spolupracovať – napr. zdvíhať hlavu s trupom, rehabilitačná sestrička poprosila pacienta – muža z vedľajšej miestnosti, aby na mňa zavolal. Stalo sa: „Danka, kuk!“ Zafungovalo to. 
Pravdepodobne Boh tento rehabilitačný boj so mnou mame uľahčil tým, že sa dozvedela o kúpeľoch v Česku, kde mali viac odborných znalostí. Pred prvým nástupom na kúpeľnú liečbu požadujú psychologické vyšetrenie. Mamka so mnou navštívila psychologičku v Košiciach. Rozložila predo mňa na stôl zaujímavé pestrofarebné predmety. Počas mojej zaujatosti na mňa zvolala: „Danka, kuk!“ Nereagovala som – nepozrela som sa na tetu „kukučku.“ Predmety boli pre mňa zaujímavejšie ako jej kukanie. Psychologický záver znel: Nevzdelávateľná. Mamka s týmto záverom nesúhlasila. Stařenka vybavila ďalšie vyšetrenie v Brne. Tam sa psychologička so mnou pútavo rozprávala. Nerobila už zo seba kukučku. Spontánne som jej odpovedala. Posudok znel: Hranične vzdelávateľná. Z vyšetrenia vyplynulo, že nie som génius. Nepatrila som však ani k nevzdelávateľným ľuďom. Podľa brnenskej psychologičky som mala zvládnuť normálne školské vzdelávanie. 
Dovŕšila som osem rokov a nastal čas, aby som začala chodiť do školy. Mama mi vybavila ústavnú školu v Košiciach. O niekoľko dní ma tam rodičia odviezli a ja som podstúpila vstupnú zdravotnú prehliadku. Lekárka a sestrička boli na mňa celkom milé. Rozprávali mi o tom, ako tam deti rady chodievajú, čo spôsobilo, že som sa na ne začala tešiť rovnako ako na školu. Museli sme však zájsť ešte za psychologičkou v danom ústavnom zariadení.
Keď sme vošli do miestnosti, v ktorej sedela milo vyzerajúca pani, začala sa so mnou prítomná osoba bez okolkov rozprávať. Nepôsobila, že by jej na mojom postihu niečo vadilo. V pohode sa so mnou dohovorila. Po krátkej odmlke začala hovoriť aj s mamkou. Povedala jej: „Bude lepšie, keď hneď začne chodiť do Humenného na Podskalku. Tu to kvôli reči zvládať nebude. Nikto nebude mať čas sa jej venovať. Deti sa jej budú smiať. Po roku ju aj tak preložíme. Viete, dieťa nie je krabička, aby sme ju presúvali hore-dole. Musíme ju chrániť od zbytočných stresov. Verte, takto to bude pre ňu lepšie.“

Mama chcela pre mňa to najlepšie, a tak nemala žiadne námietky voči vopred vyslovenému názoru. Teta psychologička pozrela na mňa a povzbudila ma: „Neboj, v Humennom ti bude dobre. Budeš v blízkosti svojej tety.“
Touto informáciou bolo moje vnútro nadšené. Bude to super!
Otec zastavil autom na dvore, kde sa nachádzal ústav. Bol pekný. Vyzeral ako dopravné ihrisko. Na asfaltovej ceste boli vyznačené rôzne dopravné značenia. Nechýbali tam ani dopravné značky. Toto všetko skrášľovali zelené stromy a trávniky. Miestami pred nimi stáli lavičky a dve veľké hojdačky. O pár metrov ďalej bolo vidieť pekný altánok a antukovú plochu, určenú na loptové hry. Vošli sme do ústavu, kde bola „ukrytá“ takzvaná školská časť.
„Súdružka riaditeľka“ školy a „súdruh riaditeľ“ ústavu nás doviedli do návštevnej miestnosti. Práve tam prebiehal súkromný privilegovaný zápis do prvého ročníka. Malo to charakter klasického zápisu do základnej školy. Počas rozhovoru sa pohoršovali nad mojím neskorším príchodom a následným zápisom.
„Prečo ju dávate do školy až teraz?“ pýtala sa „súdružka riaditeľka“ školy so zvýšeným tónom v hlase.
Mama jej odpovedala: „Dlho nerozprávala. Keď začala, nikto jej poriadne nerozumel. A navyše, nevedela sedieť.“
„My sme odborníci! Poradili by sme si! Ležala by v triede na ležadle a počúvala by súdružku učiteľku! Kto vám povolil odklad?“

„Nikto,“ znela odpoveď.

    Po vybavení formalít sme odišli domov. Bola som šťastná, i keď som nechápala dôvod nášho odchodu. Vyhovovalo mi však, že ma tam rodičia nenechávajú. Napriek tomu som niekde v hĺbke duše cítila, že o pár týždňov príde deň, keď ma tam budú musieť dať, aby mamka mohla opäť pracovať a ja sa „vzdelávať“.  

Hm… Škola je veľmi zaujímavý element. Vnímam to takto preto,  lebo v internátnej škole som objavila všeličo možné. Našla som v nej vzdelanie, hlúposť, ale aj múdrosť. Nežičlivosť. Avšak aj žičlivosť s priateľstvom.  Taktiež veľa iných  rozmanitých čiastočiek ľudských viditeľne neviditeľných vplyvov, formácií môjho života a tak trochu aj mojej osobnosti.  No skôr ako vojdem do spomienok na školské roky, predstavím ti miesto,  na ktorom mi Boh s odbornými lekármi prinavrátili  polovičné zdravie. Kúpeľné mesto, ktoré ti za chvíľu opíšem, sa stalo na dvanásť a pol roka mojím druhým domovom. A ani tam ma neobišla ,,zaujímavá“ škola  – prístup neprístup špeciálnych pedagógov. Spomienky na školské príbehové prípady sa budú striedať – zo Slovenska a z Čiech. V určitom období a veku som si pripadala ako sťahovavý vták. Má to svoje klady, ale aj zápory, ako všetko na tejto planéte. O tom však budem písať neskoršie.

Luže Košumberk sa nachádza na východe Čiech. Je to pekné kúpeľné mestečko, v ktorom je liečebňa pre deti s pohybovými poruchami s názvom: Gottwaldova (neskôr Hamzova) liečebňa. Skôr než liečebňa začala slúžiť deťom s pohybovým postihnutím, špecializovala sa na liečbu tuberkulózy. Vraví sa, že sa tu liečil aj prezident Klement Gottwald, ktorého meno liečebňa získala za minulého režimu. V období, keď sa tu už začínali venovať pohybovým poruchám detí, pracovala tu aj mama známeho českého herca, Martina Dejdara. Nemala som možnosť zažiť ju ako pacientka, avšak počas jedného môjho liečebného pobytu pri prechádzke s vychovávateľom sa mi pošťastilo ju aspoň na chvíľu zahliadnuť. Šla pozrieť svojich kolegov. Cestou na pracovisko sa  nám milo prihovorila, aj keď nikoho spomedzi nás nepoznala.

   Areál liečebne bol zalesnený s pekne upravenými trávnikmi aj chodníkmi. Do areálu sa v tej dobe nesmelo vchádzať autami kvôli znečisťovaniu ovzdušia. Vjazd bol povolený len pri príjme a odvoze nechodiaceho dieťaťa. (Zmenou režimu v republike sa to zmenilo).

   Zvuk zvláštne upraveného auta s vlečkou, ktoré rozvážalo stravu z kuchyne do pavilónov, bol mojím osobným budíkom naznačujúcim, že už sa môžem obliekať, aby som bola prvá pri pulte s raňajkami. Toto neobvyklé vozidlo jazdilo na takzvanú akumulačnú batériu, ktorá vraj neznečisťuje ovzdušie. Toto miesto bolo označované ako miesto s najčistejším ovzduším v Československej republike. Bolo.  

   Liečebňu tvorili pavilóny označené abecednými písmenami. Každý z pavilónov slúžil inému účelu podľa vekových kategórií či telesných postihov. Nachádzalo sa tam aj laboratórium, RTG, protetika a podobne.

   Aj keď toto krásne miesto na človeka pôsobilo, akoby sa k jeho tvorbe pričinil sám veľký Stvoriteľ, nebolo to mojím najobľúbenejším miestom na zemi. Napriek všetkej tej nádhere toto miesto na mňa pôsobilo pusto, keďže ma oddeľovalo na dlhé mesiace od mojich najbližších. S odstupom času musím však priznať, že nebyť tohto miesta, tak by som ti tu teraz asi o sebe nemohla rozprávať. Prečo? Pravdepodobne by som už dávno nežila. Aj keď to nemám vždy veselé a nemám také možnosti ako bežní ľudia, dokážem byť šťastná, že ešte žijem.

Neviem odkiaľ sa moja mama dozvedela o kúpeľnom mestečku Luže a prečo až tak neskoro – avšak z rozprávania mojej matky viem, že od môjho trojročného života  sa toto miesto činu stalo pre mňa – malú Danku Danušku – druhým domovom, miestom nádeje pre uzdravenie. Liečebný komplex som navštevovala v pomerne pravidelných intervaloch.  Moje nedobrovoľné “kamarátenie“ sa s liečebňou v tomto meste sa začalo takto beťársky nenápadne. Ani v tom najstrašnejšom detskom sne mi nenapadlo, že budem oddeľovaná od mojho ocinka, mamičky a mojich nezdravotných sestričiek. No stalo sa. 

Najprv mamku so mnou predvolali len na zácvik. Mal to byť pre moju mamu akýsi mini kurz, ako moje šibalsky spiace telíčko zobúdzať. Avšak keď zdravotníci v miestnosti pre príjmy videli v akom som ťažkom stave, takmer hneď ma prijali na bežný liečebný pobyt. Umiestnili ma teda do pavilóna E, kde liečili takmer najmenšie deti. Bola som úplne nehybná. Takmer nehovoriaca. Hlavou som otáčala podľa toho, z ktorej strany na mňa prehovorili. Snažila som sa robiť to, čo odo mňa požadovali. Vďaka tomu vedeli, že som vnímala a rozumela. Na otázky som bola schopná odpovedať len dvomi slovami: áno- nie. Tieto dve slová zo mňa lliezli čoraz častejšie, čo pracovníkom daného pavilónu nebolo veľmi milé. Rozcvičovali ma veľmi bolestivými cvikmi. Môj protestný plač proti cvičeniu bolo počuť široko-ďaleko. Vtedy všetci pacienti vedeli, že na rehabilitácii v danom čase cvičili práve so mnou. Je zázrak, že rehabilitační pracovníci pri mne ešte stále počuli a držali svoje nervy na uzde. (Museli mať so mnou božskú trpezlivosť. Ja sama by som si v niektorých momentoch najradšej vrazila.)

Rehabilitácia mi však pomáhala. Lekári sa pozastavovali nad mojím zlepšením. Niečo také sa im predo mnou nepodarilo. Keďže zlepšovanie mojej pohybovej fyzičky napredovalo veľmi zdĺhavo, tak v Gottvaldovke ma privítala aj škôlka (tú som na Slovensku nenavštevovala) a škola.  Keď som sa dostala do veku škôlkarky, presunuli ma na pavilón B. Tam som si medzi personálom našla dve náhradné super mamky. A možno pre spestrenie detstva som spomedzi spolubojovníkmi objavila svoju druhú mega lásku. Síce krátku, ale o to intenzívnejšie hravú a pre mňa veľmi milo peknú. S “mega láskou”  som sa všelijako hrávala – stavali sme z kociek komíny, hrady a keď nás to omrzelo, súťažili sme medzi sebou, kto z nás viac a rýchlejšie naváľa sudy.