Štekovinky

Čauko kakavko, Malkáči a Veľkáči,

nedávno som v telke počula tvrdenie, že ten kto nemá rád zvieratá (nemyslím na tanieri) – vraj nemá rád ani ľudí… Čo myslíte? Koľko pravdy je v tomto výroku? – Ja verím, že veľmi málo… Ak ste fanúšikom zvierat a túžite po domácom miláčikovi, no táto túžba sa vám pre niečo doposiaľ nenaplnila – nezúfajte! Tento sen môžete dať do skutočnej podoby aj prostredníctvom útulku pre zvieratá. Môžete tam začať chodiť pomáhať, starať sa o psov a mačky. Zvieratá v tejto úschovni vám budú iste veľmi vďačné za vašu starostlivosť a lásku. Štvornohého kamaráta alebo kamarátku môžete získať cez vašich fajn priateľov. Presne takto som Štvornohú kamošku nadobudla ja. A to som po nej ani extra netúžila. Patrím síce medzi milovníkov zvierat, ale zároveň mám pred nimi rešpekt. Navyše sa o ne nemôžem starať sama. Hociktorý domáci štvornožec (a nielen ten) potrebuje okrem lásky aj každodennú starostlivosť. Že akú? – Takmer takú istú, ako vy od vašich mamušiek a tatušov. Oni sa starajú o to, aby ste boli zdraví, vždy pekne čistí a nikdy nie hladní. V prípade, že ochoriete, ocino alebo mamina s vami zájdu za lekárom, aby ujo – alebo ak chcete, tak pán doktor – zistil, čo vás trápi a pomohol vám vyzdravieť. Takto voľajako je to aj so zvieratkami, ktoré by ste možno chceli mať alebo máte doma. Akurát váš chlpáčik a iné tvory majú lekára pre zvieratká, čiže: zverolekára, veterinára. Pamätajte si jednu veľmi dôležitú vec!… Ak si raz od rodičov vyprosíkate nejaké zviera s tým, že rodičia sa oňho nechcú starať spolu s vami, táto povinnosť zostáva na vašich pleciach. Žiaden tvor z ríše predátorov nie je kniha, či iná vaša hračka, ktorú môžete len tak hodiť niekde do kúta a dlhé hodiny si ju nevšímať!… Len na vás záleží, či váš spoločník bude šťastný a či takým aj zostane… A preto som rada, že môj život prišla spestriť štvornohá Nicaea. Prifrčala za mnou prostredníctvom môjho pomocníka a kamaráta. Kto je nositeľom mena Nicaea a ako
sme sa zoznámili? – Všetko sa dozvieš za veľmi krátky čas.

Nicaea – Esemeskový vyzvedač

V minulom roku 2018, začiatkom októbra, mi do mobilu vhupol nedočkavý esemeskový vyzvedač. Mobil zo seba vylúdil nadšene: Jéj! Pozri, prišla ti esemeska! Ignorantsky som si môjho strieborného ohlasovača nevšímala. V ten deň totiž za mnou prišla na pokec kamarátka Betka. Nemala som čas venovať môjmu esemeskovému príchodcovi pozornosť. A navyše, videlo sa mi to vrcholne neslušné! Avšak po desiatich minútach môj mobil dobiedzal znova. Tentoraz však už prostredníctvom mobilnej komunikačnej aplikácie WhatsApp. Melódia okrídlených spevavcov vo WhatsAppe môj takmer „indiánsky“ sluch upútala už dostatočne, a zároveň vo mne zobudila neskrotnú zvedavosť. V tej chvíli som siahla po mobilnom telefóne a rázom som zabudla na slušnosť. Na päť minút sa zo mňa stala slečna „Nevychovanka“. Otvorila som teda správu v mobilnej aplikácii a podávala som Betke, ktorá sedela na kancelárskom kresle neďaleko mojej polohovateľnej postele, svoj komunikačný prístroj: „Tu máš …! Prečítaj mi, prosím, túto správu, keď si už tu…!“ Betka teda poslúchla, zobrala môj mobil do rúk a začala čítať: „Danka, môžem dôjsť aj so psíkom? Zvládneš to?“ – Netušila som, či to naozaj zvládnem. Avšak vedela som, že kdesi vo mne ešte stále drieme štipka duše dobrodruha. Čo myslíš? Akú odpoveď som vpísala do textovej správy kamarátovi Brunovi? – Bez rozmýšľania som pisateľovi esemesky odpovedala takto: „Áno, môžeš prísť aj so psíkom.“ Veď je to len malé nevinné šteniatko – pomyslela som si s úsmevom na perách. Avšak vtedy, keď som odsúhlasenie písala a hneď aj odoslala, ani zďaleka som netušila, čo také mini šteňa už dokáže… Po príchode môjho kamoša Bruna, keď sa psík v mojej izbe trochu udomácnil – som to pomerne rýchlo zistila. Čo? – No predsa to, že kamarátstvo so psom bude pre mňa veľké dobrodružstvo. Veľká psia príhoda, o ktorú sa s vami rada podelím.

Nicaea – Zoznámenie sa s Dankou

Od odoslania mojej esemeskovej odpovede vyzvedačovi uplynula asi trištvrte hodinka, keď do rozhovoru s Betkou tenko zakvílil domovníkový zvonček – asi takto: „Ííí…!” Priznám sa, že jeho kvílivý zvuk priam nemusím – Prečo? – zvuk nášho domovníka mi totiž ktovie prečo, pripomína mňaučanie malého mačaťa, ktorému si práve kvalitne stúpil/stúpla na labu, či chvost. Po tomto drásajucom zvuku ktosi vstúpil do nášho bytu. Sústredene sme obe stíchli a zaostrili sme náš rysí sluch. „Bruno!,” zvolala som nadšene a s napätím prikrytým veľkou zvedavosťou som očakávala Brunov vstup do môjho ,,kráľovstva”. Bruno však nie a nie z chodby vkročiť do môjho apartmánu. Keď napätie v mojej izbe zhústlo, tak že by si ho mohol/mohla krájať nožíkom, dvere prudko otvorili svoju drevenú náruč. V tom istom okamihu prišiel medzi nás môj kamarát a pomocník Bruno. ,,Čaute, dievčence!” Pozdravil nás veselo. Po tom ako sme mu slušne odzdravili, Bruno pokračoval: ,,Pozrite sa, koho som vám priviedol!” Môj zrak teda mlčky pristál kdesi na Brunovej náruči. V jeho vrúcnom objatí si ticho hovela malá tmavá guľôčka, ktorá sa obzerala vôkol seba. A možno popritom premýšľala, či má byť odvážna pri svojom pánovi alebo byť bojkom. Podobné myšlienky vírili hlavou v tej chvíli aj mne. Bruno nás všetkých prítomných akčne vzájomne predstavil, ako sa patrí : ,, Nicaea, toto je Betka.” Bruno podišiel k mojej posteli a povedal: ,,Danka, toto je Nicaea. Verím, že budete najlepšie kamarátky.” Po týchto slovách mi položil vlasatú guľôčku na nohy. V tom momente mi v žilách stuhla krv. Vlasaté čiernobielohnedé šteňa sa začalo na mne všelijako vrtieť a ovoniavať ma. Možno čuchom chcela znalecky zistiť, či náhodou nie som nejaké fajn psie jedlo. Bádala nad tým, ako je možné, že ja takmer nehybne ležím a Betka s Nicaeiným ,,ockom” alebo ak chceš, tak „pánom” stoja. Zrejme sa spočiatku táto situácia zdala byť malej Nicaei podozrivá. Prečo si to myslím? – Nuž, preto, že každú chvíľu mala zajačie úmysly, napriek tomu, že nie je zajacom. Chcela ujsť za Brunom.

Bruno svoju štvornohú krásavicu s priateľským povelom poslal za mnou: „Nicaea, choď za Dankou…!” Tento príkaz Nicaea dostávala zakaždým, keď sa vlasatá sučka vybrala za svojím ľudským tatom opakovane ako bumerang. Nicaea želanie jej tatuša  na krátku chvíľu akceptovala. Pricupitala tichými indiánskými krokmi ku mne. Ťapkala po mäkkej polohovateľnej posteli. Skúmavo sa na mňa zahľadela. Nicaeain badátelsky kukuč mi pripomínal zrak výskumníka, ktorý nechce aby jeho orliemu oku niečo ufujazdilo. Počas Nicaeiných bumerangových návratov a skúmavých pohľadov, som v štenati odhalila rodenú foto-modelku. Ako? – zavolala som na Bruna: „Bruno, vyfoť nás…!” Myslela som si, že Brunove šteňa sa začne správať ako takmer všetky zvieratá, keď ich chcem dať cvaknúť pri nejakých činnostiach. Že ako?  – Nuž buď začnú pred objektívom fotoaparátu zdrhať,ako zmyslov zbavené, prípadne hrať mrtvých chrobákov. Akože: ‘Nevšímaj si ma, ja nič, ja som len malý muzikant, či akrobat a práve teraz sa mi chce chrupať chŕŕŕ a chŕŕŕ…!’ No kdeže…! Moja malá psia hostka sa začala správať inakšie. Keď na ňu Bruno zavolal: „Nicaea, fotím!”, spozornela, otočila sa za fotografom a začala hľadať tú najlepšiu pózu na fotenie. Capla si na zadoček,  vzpriamila sa ako husár a trpezlivo čakala, kedy fotoaparát povie: Blesk a cvak –  „Si krásna…!” A na tento celkom dobrodružný svet ? vykukla naša prvá spoločná fotka.

Nicaea  – Malá prieskumníčka

Keď mobilný fotograf prestal cvakať ,,zubami” a šibalsky žmurkať veľkým ,,okom”  – naša malá psia fotomodelka ihneď  prestala pózovať. V tom istom okamihu mojou izbou zaznel hlasný Brunov povel: Ide sa cvičiť…! Napriek tomu, že Brunov veliteľský príkaz patril z prítomných len mne a s vykonaním príkazu mi musel veliteľ Bruno pomôcť…

Najskôr teda pristálo na podlahe neďaleko mojej polohovateľnej postele prekvapené šteňa. Zakrátko po ňom na parketovú dlážku zakrytú linom pomerne hlučne dopadol molitán Mäkkúšik a naň si behom sekundy ľahla  žinenka Gymnastka. Keďže gymnastická žinenka je chladná a tvrdá, môj kamarát Bruno na ňu poslal vzduchom deku Leňošku. Urobil tak preto, aby Leňoška Gymnastku zmäkčila a zahriala.

Po týchto leteckých a pristávacích manévroch som spomínanú predmetovú trojicu zakryla ja – svojim neposlušným telom sťa zoťatý strom.

Medzi týmito udalosťami sa vlasaté šťeňa rozhľadelo a nenápadne sa premenilo na vedeckého prieskumníka blízkeho okolia. Mojim ,,kráľovstvom” znelo jemné ťapkanie sučkiných labiek – ťap… ťap… a zároveň bolo počuť sústredenú prácu jej pohybujúceho sa ňufáčika – ňuch… ňuch… a čuch… čuch… Chvíľami sa zdalo ako keby si Nicaea zamyslene vravela: Kde som sa to s Brunom len dostala?… Zaváňa to tu pekne veľkým dobrodružstvom …! 

Avšak, mňa si pri usilovnom bádaní izby guľôčka Nicaea nevšímala. Máš to v suchu Danka – vravela som si spokojne v duchu. Nie si pre Nicaeu ničím zaujímavá, nič ti nehrozí…! – Netušila som však, že tento stav sa čoskoro zmení. Prečo?  – Nuž preto, že moja domnienka o Nicaeinom nezáujme o mňa sa videla byť stopercentne správna. Kvôli čomu?  -Tmavovlasá štvornohá bádateľka totiž podišla k svojej deke ležiacej neďaleko mňa a vystrela sa na nej. Po krátkej chvíľke spala ako dudok.

Počas mojej gymnastiky som sa pokúšala Nicaeu nenápadne jemne pohladkať.  Nedarilo sa…!  Asi preto, že aj keď sa na prvý pohľad zdalo,  že malá štvornožka tvrdo chrní, v Nicaei sa zapínala skrytá inštinktová kamera. Tá ju predo mnou starostlivo varovala: Pozor…! Danka ťa ide hladkať… A tak len čo som sa jemne dotkla mojej návštevníčky, tá pomaly otvorila rozospaté očká. Tíško sa odo mňa opakovane odsunula.  Akokeby mi týmto gestom trpezlivo vravela: ,,Neruš, spím…!” Keďže nemám dlhú ruku ako Saxána – po niekoľkých márnych pokusoch som malú Nicaeu počúvla a nechala ju nerušene oddychovať.

Po hodine a pol sa Nicaea zobudila a začalo sa pre mňa husto náročne dobrodružstvo. Najskôr si však sučka Nicaea zopakovala prieskum dlážky malým citlivým ňufáčikom. Keď urobila skúmaciu akciu v tvare polkruhu, zrazu narazila pri tejto svojej činnosti na mňa… Čo sa od tohto momentu dialo? – Nuž stala som sa nečakane a troška aj nedobrovoľne ,,predmetom” psieho výskumu. Ako to vyzeralo?  – Dosť smiešne. Chvíľami dokonca dobrodružno – strašidelne. Aspoň v mojich očiach.

Psíča si ma prvé sekundy nesmelo očuchávalo a potom nabralo odvahu dobrodruha. Nicaea ma začala znalecky skúmať. Ako? – So svojimi bielymi ostrými zúbkami. Pri tomto výskume som sa cítila ako u lekára počas očkovania. Napriek tomu, že psie dievčatko skôr detektívne chcelo zistiť, či nie som sépiová kosť, či piškóta pre psy. Prípadne hračka pre psov. Vždy, keď sa dotkla mojej ruky malými ihličkovými psími tesákmi izbou sa niesol môj krik zmiešaný so smiechom. Nicaea nielenže si na mne jemne skúšala zuby, ale chvíľami si zo mňa robila prekážkovú dráhu. Liezla po mne krížom krážom.

Nicaeina detektívna a horolezecká akcia v sebe mala ukrytú šteklivosť. A tak som opakovane volala: Bruno, bojím sa…! Nicaea nerob…!  Nicaea sa momentami v činnosti pozrela na mňa veľavravným pohľadom. Akokeby mi ním chcela povedať: ,,Človeče alebo čo vlastne si, nekrič tak…! Chceš azda aby som ohluchla…?  Chcem len vedecky zistiť  či nie si vhodná pod môj biely zub…!  Takže nič zlé ti v podstate nerobím…!” Keď  na nás sadla únava  z uhýbania sa pred zvedavo dotieravým šteňaťom a stráženia ho – Alžbetka s Brunom sa so mnou rozlúčili  a odišli rezkým krokom. A čo malé psíča…?  – Odpochodovalo tiež. Bruno si  tu svoju roztomilú  nezbednú psiu prieskumníčku nezbedníčku Nicaeu nezabudol!

Týmto jej odchodom z bytu mojich rodičov moje dobrodružné dni a momenty však ani zďaleka neskončili. Nicaea sa čoskoro po tejto návšteve stala mojou terapeutkou. O tom vám už viac porozpráva sama…

Terapeutka Nicaea rozpráva

Havbaf! Kým sa poriadne štekajúco rozrozprávam, tak musím nevyhnutne podotknúť, že nie ja som sa zoznamovala s Dankou. To skôr Danka sa zoznamovala so mnou…! I keď je pravda to, že som ako šteňa bola všetečne hravá a stále som si mala chuť posilňovať moje biele ihličkovité tesáky na mojej rôzne-ležiacej nádejnej dvojnohej kamarátke. Spočiatku som si totiž myslela, že aj Danka je štvornožkyňa ako ja…! A tak som si myslela, že aj s Dankou sa môžem hrať, ako som sa hrávala so svojimi súrodencami, než som sa ocitla u Bruna. Poviem Ti, boli to super zábavky….! Liezli sme vzájomne jeden po druhom. Cmúľali sme jeden druhému ucho, ňufák či dokonca chvost, čo už až taká mňam akcia veru nebola…! Vlasatý chvost súrodenca ma dokázal v papuľke nepríjemne zaštekliť – šimlibrnk a brnkšimli – a hneď bolo po zábave…! Začala som nezadržateľne prskať ako vodotrysk na všetky strany a všetkých prítomnych. Pfŕk… a pfuk…! Niektorí súrodenci na mňa vyvaľovali svoje psie oči a oháňali sa po mne namrzene labkami : “Prestaň s tým …!Budeme samý mokrý frkanec…!” No najradšej som mala hru : Hop na mamku a zjedz mlieka koľko vládzeš! Táto hra mláďať je síce veľmi obľúbenou, avšak je aj riadne náročnou. Ak má nejaký pes viacerých súrodencov hladošov a nechce čakať v rade na mlieko sťa dvojnožec v obchode – musí mať takzvané rýchlolabky. Moje labky našťastie boli vždy mega rýchle. Svoje biele bruško som si vďaka rýchlolabkám mohla stále naplniť doprasknutia. Takto bezstarostne a šantivo som si žila so svojou smečkou, až kým neprifrčal jedného pekného dňa Bruno a zobral ma do jeho brlohu. Od toho dňa, keď si ma Bruno vybral spomedzi mojich súrodencov a odviezol ma v jeho železnom tátošovi, môj psí život sa zmenil od základov. Najprv som sa musela učiť cikať a kakať na správne miesta a aj to, že mám povedať Brunovi alebo niekomu inému z Brunovej smečky, že sa mi chce… Popritom všetkom som sa učila čo smiem a nesmiem trhať a hrýzť. No a samozrejme ma neobišla ani mini socilizácia – privykala som si na neznámych ľudí a nové veci. Ihneď ako som to všetko dostatočne zvládala môj adoptívny tatko ma pasoval pomalými krokmi za pracujúceho psa. Priznám sa, že veľmi sa mi spočiatku do toho nechcelo…! Teraz sa však na šantivú prácu s kamkou Dankou veľmi teším. Havhav…!

Milí malí aj veľkí webohltači a knihožrúti!

Týmto pozdravom: Bafbaf! ti vždy priateľsky naznačím, že vo svojom štekajúcom príhodovom rozprávaní pokračujem. Čiže moje bafbafkanie bude takou malou predzvesťou začiatku nového príbehu. Novej psej epizódy, ktorá sa môže odohrávať už v iný deň – či na novom mieste v mojom meste. A rolzúčkovým pozdravom: ‘Havhav!’ sa s tebou budem lúčiť až vtedy, keď ti rozbrešem celé moje epizódne dobrodružstvo. Pre tento labkový krok som sa rozhodla preto, aby si tu náhodou nečítal/a samé bafbaf a havhav a nemal/a si v mojich štekovinkách klobásovopárkový guláš! I keď tento pokrm  – guláš ľudských dvojnožcov – je určite luxusne mňamkiózny a lákavo voňavý.  Mňam a mľasky mľask! Hneď by som si dala! No ale už dosť rečí o jedle, pretože mi vyhladne a budeš tu počuť vrzúkanie môjho bieleho brucha!

Bafbaf! Pokiaľ mi ešte dobre slúži pamätovník v hlave, tak úvodnú epizódu môjho štekania som končila tým, že spočiatku  mi pozícia – rola pracujúceho Pudlíka – vôbec, ale akože skutočne vôbec nevoňala (onedlho ti prezradím prečo tomu tak bolo), ale teraz, v tomto období sa do práce za kamkou Dankou vždy veľmi teším. Prečo?
Zistila som, že Bruno s Dankou odo mňa nevyžadujú až takú prísnu terapeutickú poslušnosť a zdatnosť. Čo to presne znamená?  Nuž to, že Brunovi stačí, keď moju kamku Danku nehryziem a nehrdúsim. Ináč môžem s Dankou šantiť ako si to moja psia duša žiada. Vďaka tomu je stále o pestrú zábavu superne postarané! Poďme však pekne poporiadku.