Casperinky

Čágobélo papkáči príhod! Hm… Ducharinky? Havkarinky? – čo tu presne nájdeš, sa dozvieš už zakrátko, milé dievčatko či chlapčiatko.

DUCH?

Keď mi messengerový četík medzi Alanou vypľúvol túto písmenkovú správu: ,,Ahoj Dancúľ! Stala som sa mamou Caspera,” takmer mi vyleteli oči z jamôk, keď som hľadela na Alanin čudesný oznam. – Čččo…? V dnešnej dobe si človek môže zakúpiť už aj ducha? – preletelo mi mimovoľne mysľou. – ak áno, tak akého?… Koľko euričiek taký duch stojí? A načo je vlastne Alane akýsi strašiak? – Bádala som v myšlienkach usilovne ďalej. – Koho ním chce strašiť a prečo? – Pozerala som sa zamyslene na otvorené okno Messíka (Messenger).

Moje detektívne blúdenie vo víre myšlienok prerušila ďalšia správa od Alany, tentoraz však obrázková. Hneď ako som ju zazrela v plnej kráse, hľa, z fotky na mňa kukučkoval roztomilý tvor! No čuduj sa svet, duch to nebol! Fotoobyvateľ sa na rozprávkového ducha nepodobal ani z diaľky. Nieto žeby sa naň podobal aspoň z blízka…! Malý tvor z fotky mal s duchom Casperom spoločné len to, že bol rozkošný a snehovo biely. Aha! Preto mu Alana dala také meno – Casper. Čo to na mňa z fotky od kamošky pozeralo? – No predsa malý štvornohý ,,plyšáčik.” Pudlie šteniatko, ktoré sa nápadne podobalo na Brunovu pudliu slečnu Nicaenku. No a predsa len sa čímsi od nej Alanino šteňa líšilo. Dokonca som sa ho pri prvom stretnutí nečakane zľakla. Prečo? Dôvod môjho úľaku a odlišnosť Caspera od Nicaenky ti odhalím už čoskoro.

ČETOVÁ OTÁZKA

Áno, snehovobiele šteňa sa na šantivú Nicaenku podobalo. No zároveň sa od nej líšilo. A to nielen svojou farbou a povahou. Poďme však pekne poporiadku a nepredbehujme sled udalostí.

Od Alaninho oznamu, že má psieho ducha uplynulo štrnásť dní, keď Messengerový čet medzi mnou a Alanou na mňa vyfľusol dalšiu správu. Tentoraz však otázkovú: “Čauko Dancúlik!” Otázková správa pokračovala: ,,Mohla by som za Tebou prísť s Caspíkom a Amálkou?” 
Zamyslene som sa na Messengerový čet zahľadela.  Po minútovom bobríkovom mlčaní som Alane odvetila: ,,Nóóó, s Amálkou nie. Skôr s Brunom.”  “Prečo s Brunom?” – Spytala sa ma Alana. ,,Veď Caspík počúva viacej mňa, ako Bruna.” Ohradila sa moja kamarátka takmer dotknuto. ,,Nuž pretože pred psími chlapcami mám rešpekt!” Vysvetlila som pokojne mojej dopisovateľke a  pokračovala som trpezlivo vo vysvetľovaní: “Bojím sa, že Casper dostane bláznivú náladu a bude sa hrať na policajta a začne si značkovať miesto činu – všetko, čo mu príde do cesty. Poprípade, že sa v priebehu návštevy premení na lovca a nechtiac ma labkou zahrdúsi sťa nejakého vrabčiaka. Bruno je predsa len pohotovejší a silnejší než si Ty.” Dokončila som vysvetľovací monológ. Moja kamarátka Alana sa ešte chvíľu pokúšala zmeniť moje rozhodnutie. Avšak, keď videla, že som v rozhodnutí pevná ako skala, vzdala sa: ,,Dobre, dohodnem sa teda s Brunom a dôjdem s Caspíkom s ním.” Po týchto vetách sa so mnou Alana rozlúčila. A veru! Písmo dalo písmo a o tri týždne sa stretnutie s bielym vlasatým pudlíkom uskutočnilo. A ako som tu už spomenula, stretnutie s pudličím chlapcom sa nezaobišlo bez prekvapenia pre mňa. Prečo?  – Jednoduchá odpoveď je na sklade. Očakávala som totiž štvornohého drobčeka a nie to, čo sa do môjho izbového paláca v Alaniných rukách vnieslo …Čo?  –  To ti prezradím nabudúce.  Pápá!

V predchádzajúcich epizódach ste čítali:
Kamarátka Alana mi prostredníctvom Messengera oznamuje, že je majiteľkou ducha. Prekvapene zízam na displej môjho tabletu. Neskôr sa ukáže, že nejde o ducha strašidlo, ale o psieho chlapca s anglickým rozprávkovým menom: Casper. Caspík je podobný Brunovej psej slečne Nicaei. No predsa sa od nej čímsi odlišuje. O dva týždne neskôr sa mi Alana ozve cez Messenger opäť. Chce vedieť, či ma môže navštíviť so svojím psom a kamarátkou Amálkou. Po chvíľkovom váhaní súhlasím. Avšak pod podmienkou, že Alana za mnou dôjde s Casperom bez Amálky a s mojím kamarátom Brunom.

V jesennom období v roku dvetisíc devätnásť po dlhšej komunikačnej odmlke s priateľmi, keď som si myslela, že Alana si návštevu mojej osoby rozmyslela, došiel za mnou v pondelok Bruno.
Kamarátsky ma pozdravil a oznamoval mi: ,,Dancúľ, v štvrtok dôjde za tebou aj Alanka s Casperom. Avšak trocha neskôr ako ja. Najprv si urobíme pohybovú rozcvičku, ktorú “máš tak rada” – aby si bola v pohode v dobrej nálade. No a potom príde úradovať Casper.”
Vysvetľoval mi Bruno svoj strategický plán. Mlčky som súhlasila. Čakanie na deň, či skôr podvečer D bolo napínavé sťa guma v gatiach, keď sa natiahne a napne. V utorok a stredu som v duchu hútala nad tým, aký veľký je Casper. Bude tiež taký pojašene hravý ako Nicaea? Taktiež sa bude usilovať prieskumnícky zistiť či náhodou nie som psie jedlo, ako to robila Nicaea? Keď štvrtok zaklopal na naše dvere a okná, napätie sa vo mne stupňovalo a stupňovalo. Neviem, či vďaka obavám alebo skôr zvedavosti. Podvečer sa konečne dostavil a dočkala som sa aspoň môjho trénera Bruna. S ním čas zbehol akokeby si pán čas obul Tretry bežecké topánky a fujazdil sťa kôň, ktorý túži vyhrať pretek stoj, čo stoj!
Ako plynul čas a môj tréner so mnou rehabilitačne pracoval, spýtala som sa ho: ,,Casper je rovnako veľký ako Nicaenka?”
“Nóóó, trošku väčší.” – Odvetil a mlčiac sa ďalej venoval svojej pracovnej činnosti.
Zrejme ma Brunova odpoveď dostatočne uchlácholila, keďže mi nenapadlo sa ho spýtať, čo slovný pojem “trocha väčší” uňho presne znamená. Namiesto vyzvedania som sa začala poslušne sústrediť na rehabilitačné cvičenie a zvukový dej filmu v notebooku, ktorý sa mi usiloval odohnať myšlienky od rehabilitačnej bolesti a Alaninho psa. Akčnému filmu zámer vyšiel dokonalo. Avšak zakrátko po tom kvílivo zabzučal náš domový telezvonček – ýýíí – akokeby horelo niekomu za pätami. Keď jeden z príslušníkov mojej rodiny vyzváňačovi umožnil vstup do vchodu bytovky, dvere nášho bytu doširoka roztvorili neviditeľnú náruč – do príbytkovej chodby ktosi potichu vkročil…

PRÍPRAVA

V tej istej sekunde, ako niekto nečujne vstúpil do nášho príbytku, na našej bytovej chodbe sa rozprúdil čulý rozhovor mojej Mamulienky: ,,Ahoj,
ty si kto? Si akosi väčší, ako je Nicaea… Dáš si tekvicové semienko? Dankina čiernovlasá kamka ho rada chrúme.” Oznamovala mamulienka prišelcovi.
V tom istom okamihu Bruno spozornel: ,,Už sú tu! Musím Ťa dať rýchlo na posteľ… Oznámil mi, akoby mal pocit, že môj rysí sluch si v tej chvíli vybral dovolenku. Ako môj tréner povedal, tak aj urobil. Postavil ma na moje neposlušné nohy. Vzápätí ma zobral do náručia ako nevestu. Po tomto bleskurýchlom úkone som sa ocitla kdesi v polmetrovej výške a švišťala som na trénerových rukách vzduchom rýchlosťou ohnivého blesku sťa vesmírný kameň. Môj let vzduchoprázdnom bol veľmi krátky, no o to supernejšie napínavý. Za veľmi krátky čas som so zatajeným dychom bezpečne pristála na svojej polohovateľnej posteli sťa lietadlo Boeing na pristávaciu dráhu. Tréner Bruno, ihneď ako môj podvozok dosadol na posteľovú plochu, začal zrýchleným tempom zbierať zo zeme všakovaké náčinie na cvičenie, ako: Molitána Mäkušíka, čiernožltú žinenku Lenožku, červenú podložku Podnôžku a Podhlávku. Taktiež na podlahe nenechal ani môjho stále niečo hovoriaceho notebookového zabávača. Len čo stihol poriadne oslobodiť od všetkých spomenutých vecí podlahu a notebookový bavič stihol docapnúť na drevený písací stolík a vypnuto zaspať – môj izbový apartmán si znudene zívol: klepkláááp a otvoril do široka drevené ústa. Pri tomto veľkom zívnutí k nám pustil návštevníka – či presnejšie – vpustil za nami dvoch návštevníkov.
Dobrodružstvo s mini prekvapením mohlo teda nabrať na akčných obrátkach. A veruže aj nabralo …!

PANTOMÍM

Ak máš šantivého štvornohého kamaráta a máš takú bujnú fantáziu ako mám ja, pri pozorovaní sa ti môže zdať, že je tvoj pes pamtomímom. Nevieš čo alebo kto je pantomím? Je to herec, ktorý hrá bez slov. 

Keď sa na dverách môjho skromného apartmánu ospanlivo pohla biela kľučka  ako nanuk – dvere k nám cez svoju drevenú náruč naplnenú čírym vzduchom zdvorilo vpustili moju kamarátku dlhovlasú zlatovlásku Alanu: “Ráčte vstúpiť a dobre sa baviť..!” Keďže takémuto pozvaniu s podtónom výzvy, by ťažko voľakto odolal, Alana vyzývateľa počúvla a poslušne vstúpila. Zdalo sa mi (aj keď som v tej chvíli nespala), že moja pekná kamarátka plnoštíhlej postavy kráča do izby akosi pomaly a namáhavo fučí sťa parný válec, preto som zvedavo otočila svoj “žraločí” zrak do ľavej strany. Odtiaľ som totiž započula Alanine dychčanie. A hľa! Skoro som od prekvapivého úľaku vykríkla: “Čo… čo… čo to…?!”  No výkrik mi pri pohľade na kamarátkinu náruč plnú čohosi bieleho a hemžiaceho sa, uviazol kdesi v hrdle. Nemo som so zatajeným duchom aj dychom neveriacky zízala na bielu ,,ovčiu vlnu.” Len čo tá biela hemžiaca sa hmota zazrela Bruna, zvýšila svoju intenzitu pohybu. V tom istom momente som mala pocit, že  snehobiely tvor sa začne správať sťa Kung-fu panda a Alane uštedrí zopár bojových rán. Alana svoju bojovnú ,,ovcu” s úľavou púšťala z ruk na dlážku. Zároveň nás priateľsky s úsmevom na tvári pozdravila: ,,Čaute…!” Dopadnutím kamarátkinho zdivočeného zverenca na podlahu pokrytú svetlohnedým linoleom izbou zaznelo jemné: Capťuk…! A z našej – teda z Alaninej schúlenej ,,ovce” sa rázom stal megagigantický hafan! Psí tvor sa energicky rozbehol za Brunom, ktorý práve usilovne robil poriadok na mojom písacom stole. Biely štvornohý návštevník sa Brunovi šantivo plietol popred nohy, pomedzi ne a popritom radostne hýbal chvostom sťa so stieračom – do prava, do ľava a do prava. Mne ako pozorovateľke s bujnou fantáziou táto desať-minútovka navodila obrazový vnem, že psa “šantivca” pochytila akási tvorivá nálada  a chcel skúsiť zo seba a Brunových nôh  čosi pekné vytvoriť. Napríklad – dievčenský vrkoč, veľkonočný korbáč alebo voňavú a chutnú vianočku.  

Veď keď niečo také dokáže šikovný ľudský kaderník a pekár, prečo by nemohol byť superšikovným aj niečí pes…!? 

Biely štvornohý vlasáč sa radostne usiloval, ale žiaľ nič zo seba a Brunových nôh nevyrobil… Avšak na svet vykukli chvíľočky, keď som nabrala pocit, že Bruno vďaka Alaninmu miláčikovi začne tancovať odzemok a juchať: Juchú…!, a ja pri pohľade naň vybuchnem nezastaviteľným smiechom.

POVEL

Alanin nezbedník sa  Brunovi plietol pod nohy aj vtedy, keď už chcel odísť od stola. Čo Bruna nútilo zdvíhať nohy striedavo, do vzduchoprázdna ako keby sa učil tancovať jeden z ľudových tancov.  ,,Čau Casper!” Prihováral sa Bruno šantivému havkáčovi. ,,Pamätáš si ma?” Pokračoval môj kamarát v monológu s natešencom. Ten sa v pohybovom tešení na okamih zastavil a  zadíval sa naňho. Akokeby mu vravel: ,,Bruno, tú nemožnú otázku myslíš vážne…?!  – Jasnačka, že si ťa pamätám, kto by si ťa vygumoval z pamäte? Možno nejaký riadne nemožný chlpáč…!” A opäť sa začal bláznivo tešiť z Brunovej prítomnosti. “No tak, upokoj sa chlapče!” Chlácholil Bruno rozjasaného pudla a škrabkajúc ho za uchom sa kamarátsky spýtal: ,,Máš to rád, čo?” Chvíľu Bruno psieho ducha láskyplne škrabkal, a keď sa pes konečne nasýtil Brunovým priateľstvom dostal rázny príkaz: ,,Choď za paničkou!” Casper bez odvrávania poslúchol a ťapkal za Alanou. Izbou znela melódia chlpáčových nôch: ťap… ťapi… ťap… a ťapi…. ťap… ťapi… Pri tomto ťapkavom bubnovaní Casperových labiek na podlahu mi ktovie prečo zaznel v hlave krátky hudobný rým: 

Ťapi ťap ťapi, len sa šuhajko napi!
A ťapi… ťap… nechaj šuhajko všetko pekne tak!… 

Brunov povel ma čoskoro dostal do zorného poľa psieho hľadáčika. Casper pricupital k Alane, ako mu zavelil Bruno a vznešene si  capol  na zadok. V tom istom okamihu sa na mňa meravo zahľadel akoby premýšľal čo som, kto som. Tiež som naň hľadela a v duchu som mu vravela: “Jesť sa veru nedám! A keď sa o to pokúsiš, budú ťa parádne bolieť zuby! Navyše by ti hrozilo, že budeš hluchý sťa peň! Ak ma budeš hrýzť odmením ťa strašným jačaním. To mi ver!…” Alanin krásavec zjavne hryzaciu akciu nechystal. Správal sa pokojne, akoby čítal môj nezmyselný myšlienkový telegraf. Moje rojčenie myšlienok a trápne ticho v miestnosti prerušila Alana: ,,Danka, toto je môj Casper.”   “Na fotkách vyzerá oveľa menší.” Povedala som sklesnutým hlasom. Kamoška moju poznámku ignorovala a pokračovala v zoznamovacom monológu: ,,Casper, toto je moja kamarátka Danka. Verím, že zakrátko bude aj Tvoja.” Lenže ani po zoznamke mi nebolo akosi do reči. Alana mi začala podávať do rúk Casperove všakovaké maškrty. Tie dobroty mi nepodávala preto, že by si ma pomýlila so svojím psom a myslela si, že niečo z toho schrúmem. Robila tak preto, lebo mala pocit, že prostredníctvom jedla s jej miláčikom nadviažem priateľstvo skôr. Avšak hostenie Caspíka ma bavilo len chvílôčku. Psie jedlo je prevažne veľmi drobivé, takže pri mojich nešikovných rukách som mala pocit, že popri Casperovi kŕmim aj moju posteľ. Ktovie čo by mi povedala, keby vedela rozprávať. Psie jedlá a pamlsky majú totiž okrem drobivosti ešte jednu nelichotivú vlastnosť. Akú? – Strašne divne voňajú. Jasnačka, že nie všetko pre psov má čudesnú pavôňu, ale psích smradľaviek na jedálnych lístkoch alebo na obchodných regáloch je veru viac, ako len dosť…! Neveríš? Nech sa páči, keď dopapkáš očami tento príbeh, môžeš sa pokojne stať dvorným ňuchačom a hodnotiteľom arómy psej stravy. No, ale taká psia piškóta alebo vitamínová kostička – to sú super mňamky…! Sú voňavé a dokonca aj chutné. Či som ich jedla? – Čo si…! Nemám svojho havkáča a kamarátom, kamarátkam brať maškrtu z mysky – čo by si o mne pomysleli? I keď, kamka Nicaenka mala niekoľko ráz deliacu náladu. Problém bol však v tom, že mi neponúkla voňavú piškótu. Tú vždy zhltla pekne sama…

ZLODEJ

Našťastie maškrtník jedácku akciu zvládol neuveriteľne rýchlo, akoby nemal v papuľke jedlo najmenej mesiac. Ponúkla som teda pahltníkovi ešte zopár piškót, ktoré si u mňa nechala Nicaenka. Keď som usúdila,  že môj štvornohý hosť by mohol mať maškrtenia konečne dosť, Alana ho položila vedľa mňa na posteľ. “Uff! Psí človeče, veď sa vedľa mňa takmer nezmestíš…!” – prebehlo mi v tej istej chvíli mysľou. Nebolo to spôsobené psou tučnotou, ale psou hrivnatou srsťou. Srsťou, ktorá mi pripomínala afroamerický účes. Po Alaninom úkone so psom sme zistili, že Casper prechováva väčšie sympatie k Brunovi ako ku mne. Môj kamarát sa usalašil v kresle pred oknom oproti mojej polohovateľnej váľandy a usilovne niečo pozeral prostredníctvom svojho technicky vymakaného mobilu. Vďaka tejto činnosti Bruno ani nepostrehol ako naň Casper uprene hľadí, ukazuje mi pritom jeho ctený chrbát a neslušne ignoruje opakované príkazové volanie: ,,Caspík, otoč sa k Danke…!” Ignorant sa však nepohol. Akoby Alane svojim nehybným postojom vravel: ,,Neruš, teraz mám zaujímavejší objekt než si Ty s Dankou…!” Tento prejav neposlušnosti mi privodil dobrú náladu a v duchu som si pospevovala: “Zaľúbil sa chlapec, až mu horia uši…”, a takmer som sa so smiechom spýtala Bruna, čo má s Casperom, že ho nehybne pohľadom priam hltá. Napokon mi došla trpezlivosť a odvelila som Bruna z pohodlného kresla. Alanin neposlušník sa otočil. Jeho objekt sa totiž presunul za zadné čelo mojej váľandovej postele. S mega pudlíkom som sa necítila extra bezpečne, keďže  pri chvíľkovej nepozornosti sa z Caspera stal zlodej Nicaeiných piškót, ktoré ležali v debničkovej poličke. Špeciálna polička mala svoj pľac na pravej strane postele pri stene, takže pre nášho mlsného Caspera boli na popisovanom mieste ľahkým lupom.  Tento psí nekalý kúsok mu skrsol v hlave, keď sme si ho prestali na niekoľko minút všímať. Casper však netušil, že aj piškóty majú svoj jazyk, keď si hovejú v náručí hrnčeka z plechu – že ho prezradia. Nepozorovane ma prekročil, aby sa dostal na druhý ,,breh” ku piškotovým ,,dievčatám” – a začal ich nekamarátsky loviť a chrúmať. Lenže čo čert nechcel…! Piškóty začali hrkotavo volať o pomoc: ,,Hŕk hrki hŕk! Ľudia pomoc…! Zlodej…! Pomoc…! Zachráňte nás pre Nicaeu…! Hŕk hrki hŕk!” Tajný zlodej bol rázom odtajnený a výchovne vyhrešený… Čo na to náš malý veľký previnilec? – Nuž tváril sa ako neviniatko: Ja nič, ja muzikant…!

 Krádeži  ďalšej sladkej dobroty sme ihneď zabránili. Ako? – Jednoducho.

MOKRÁ OTÁZKA

 Môj pomocník Bruno ma šikovne šupol na kreslo, ktoré pred polhodinou musel opustiť. Začal sa pre mňa a bieleho psa čas hrania. Najprv sme si desať minúť ja a Caspík vzájomne bláznivo merali sily pri preťahovačke o lanko. Po desiatich minútach súperenia som cítila únavu a aj to, že môj súper má v zuboch takú silu, žeby ma pokojne dokázal stiahnuť z kresla a ja by som spadla na zem. Presne tak, ako tá hruška v detskej riekanke: Spadla hruška ? zelená, obila si kolená… No ja by som si nielen obila kolená, ale aj vybila zuby, ktoré by mi vyleteli na podlahu pred Casperove laby. Pustila som teda lanko a vyhlásila: ,,Si víťaz, Caspík…!” To vám bolo ale radosti! Po vyhlásení víťaza mi Alana podala kefu, s ktorou češe svojho ,,drobčeka.” Vraj: ,,Vyskúšaj si kadernícke remeslo…!” A veru som aj skúsila…! No nešlo mi to. Sadala na mňa neviditeľná únava a moje ruky ma prestávali počúvať. Navyše Casper sa na mne rozvalil ako perina a hrial ma sťa rozpálená pec. Chcelo sa mi skôr späť ako niekoho alebo niečo kmásať za vlasy s hrebeňom. Avšak namiesto mňa si dal sladkého šlofíka môj štvornohý zákazník. Počas jeho spánku mi zdreveneli nohy a od sedenia ma rozbolel zadnicový podvozok. A tak, keď sa snehobiely chlpáč zobudil a zoskočil mi z nôh, poprosila som Bruna, aby ma na ne postavil a pomohol mi do drepu. Keď som si s námahou čupla, Casper spozornel a po krátkej chvíľke rozmýšľania za mnou tíško priťapkal: ťap…ťap…ťap… Pristúpil ku mne z pravej strany a mokrým ružovým jazykom sa ma pošušky dlhým lízancom spýtal: ,,Tak čo? Budeš aj mojou kamoškou…?”

Keďže Caspík musel ísť už domov, odpoveď na moju otázku sa nedozvedel. Zostala visieť kdesi v povetrí mojej izby… Avšak môže sa stať, že niekedy spadne do mojich príbehov a dozvieš sa ju.