V čase, keď ma obklopuje samota a osamelosť, neraz premýšľam nad tým, či Boh nás dokáže za niečo pochváliť, a ako sa taká Jeho pochvala prejavuje, keď sa vraví, že nemá ústa. V tínedžerskom veku som si vytvorila svoju teóriu: Aha! Možno sa Božia pochvala prejavuje prostredníctvom ľudí. Určite si pamätáš, ako som v jednom svojom príbehu hovorila o tom, že sa cítim byť súčasťou nášho Pána. Sú dni, kedy mám pocit, že Boh do mňa vdýchol časť seba, ktorá vo mne putuje a má schopnosť ochrániť ma pred nezmyselnou činnosťou, ktorá by ohrozila moju existenciu a Jeho plány. Ako to myslím? Jednoducho tak, že keď vidím pokazené auto (doslova “deravé”, že cez neho vidím cestu), nenasadnem doň. Lenže ako dieťa som si myslela, že Boh ma pochváli prostredníctvom ľudí v mojej blízkosti aj vtedy, keď dokážem urobiť nejakú riskantnú vec. Akú?

Poviem ti príbeh.

Sanitárka v detskom domove sociálnych služieb v Humennom nám ukázala spoločenskú miestnosť plnú rôzne postihnutých detí. Práve pozerali televíziu. Doviedla nás k izbe, kde som mala spávať. V izbe boli štyri váľandy, tri vysoké drevené skrine, tri perináky, jedno veľké okno s bielou záclonou a jedno stropné svetlo. Mamka uložila moje veci do skrine.
Onedlho nám oznámili: „Bude večera. Môžete Danku odprevadiť do jedálne.“
Jedáleň bola na prízemí. Prišli sme k strmej točitej rampe a chcela som ňou zísť s vozíkom sama.
„To nemôžeš,“ povedala sanitárka.
Nechápavo som na ňu pozrela a povedala som jej: „Ale ja to chcem skúsiť!“
Pozrela som na rodičov psím pohľadom. Tí prehovorili ustráchanú tetu sanitárku, aby mi to dovolila.
Napokon tomu nátlaku podľahla: „Dobre, pre dnešok ti to dovolím.“

Za krátku chvíľu som už fičala kľukatou rampou veľkou rýchlosťou. Mala som čo robiť, aby som Rýchleho bleska (meno môjho invalidného vozíka) udržala a nezačala s ním robiť kotrmelce dole rampou. Jeho kolesá začali vydávať pískavé zvuky: “Ííí!”
„Zvládla som to!“ zakričala som rodičom spokojne a šťastne.
Cítila som sa ako horolezec, ktorý zdolal Mount Everest. Všetci prítomní sa smiali z mojej radosti z úspechu. Keby to šlo, tak by som od radosti aj tlieskala. Bála som sa však, že ma dvere vyplieskajú, keď ich pustím. Pridržiavala som ich s natiahnutými rukami pred sebou. Očakávala som slovné ocenenie mojej kaskadérskej odvahy a šikovnosti, no to neprichádzalo. Vnútorné nadšenie z môjho kaskadérskeho kúsku však neutíchlo ani vtedy, keď ma nikto za výkon nepochválil. V duchu som však rozmýšľala prečo nič také ako pochvala neprichádza.

Dnes už viem, že Boh pravdepodobne takéto bláznivé nápady neoceňuje, ani cez svojich potenciálnych služobníkov. Je možné, že práve preto ma vtedy nikto neobdaril pochvalou. Zrejme nechcel aby tak urobili, a aby ma tým podporovali v nebezpečnej činnosti. Napriek tomu mi to na pár minút zdvihlo sebavedomie. No dnes už takéto kaskadérske počiny v žiadnej podobe nestváram. Verím, že ani ty…

Neviem ako ty, ale ja osobne nepoznám ani jedného človeka na svete, ktorý by nemal v sebe aspoň na chvíľu veľkú túžbu byť dokonalo šikovný a nechcel by počuť uznanlivé slová aspoň od svojich najbližších. Ako sedemročné dievča táto túžba neobišla ani mňa. Tiež som svojej rovnako malej sestre chcela za každú cenu ukázať a dokázať, že aj ja som šikovná. Ako?

Poviem ti príbeh.

Ako sedemročná som mala svoje obľúbené hračky ako Igráčik (skladacia postavička), naťahovacie autíčka či veľkú bábiku na platničky s rôznymi
básničkami, podľa ktorých som sa učila rozprávať. V tejto činnosti som nežala veľké úspechy – rada som však počúvala bábikin recitačný prejav. Keď sa zasekla, uštedrila som jej jeden hlučný buchnát do brucha a moja bábiková brunetka sa ihneď spamätala –a prestala donekonečna opakovať to svoje: „Paci paci pacičky…“ Moja sestra vlastnila okrem iných hračiek aj detský tkáčsky stroj. Nebola to hračka určená pre moje menej ohybné prsty, no o to viac bola pre mňa tak neodolateľne príťažlivá, najmä svojím vzhľadom. Pokúšala som sa na nej tkať. Poznáte to, „zakázané ovocie chutí najsladšie.“
Anke sa však moja túžba vôbec nepozdávala: „Pokazíš to…!“ kričala nahnevane vždy, keď som sa k mojej obľúbenkyni priblížila.
Keď mi ju nechcela požičať, tak som sa s ňou zapasnícky pobila. Vtedy išlo o veľmi neúprosne tvrdý súboj – kto z koho! Váľali sme sa po zemi ako pivové sudy a nemilosrdne sa ťahali za krátke “parochne”. Nejaký ten chumáč hustých hnedých vlasov sme si sem-tam aj bolestivo vytrhli. Čudo, že mi na hlave nezostala svietiaca plešinka. Vyhrávala však vždy tá silnejšia – Anka. To mi však v tom momente ani trochu neprekážalo. Bola som totiž taká prefíkaná, že keď odišla moja „súperkyňa“ von, rýchlo som sa vrátila k jej hračke a pokračovala som v hokusoch – pokusoch, ktoré Ankine oči nesmeli vidieť… Chcela som sa Anke totiž takmer vo všetkom čo najviac vyrovnať.
Bola som taká malá potvora! Za každú cenu som musela dosiahnuť svoje. Niekedy sa mi to dokonca podarilo. Vtedy moja duša pišťala blahom – dokázala som to… ! Hurá, sláva…!

Okrem toho, že som sa chcela vyrovnať svojej sestre Anke, veľakrát som chcela ukázať svojim rodičom, že aj vo mne drieme určitý talent nezávislý na mojom dvojčati. Mojou ďalšou obľúbenou hračkou bol drevený klavír. Bol krásne ostro červený a z môjho detského pohľadu vyzeral ako skutočný. Náhodne som sa na ňom naučila jedným prstíkom hrať tri detské pesničky.
Skákal pes, Prší prší a Kohútik jarabí. Dlho som sa tým každému, kto ma poznal chválila. Pri predvádzaní toho, čo som sa sama naučila, som sa cítila ako slávna klavírna virtuózka a túžobne som od prítomného obecenstva očakávala pochvalný potlesk…

Dnes už viem, že nemusím nikomu nič za každú cenu dokazovať, a trhať mu kvôli tomu vlasy. Myslím si, že ak si Boh chce niekoho použiť na svoje plány, tak nadanie dotyčného človeka postupom času a jeho usilovnosti vypláva samo na povrch. Prečo? – Možno preto, aby vynikla Božia prítomnosť a oslávila sa Stvoriteľova práca na Jeho ľudskom dieťati. V súčasnosti si v mysli vravím: “Chcem a dokážem to!” No už prevažne len kvôli tomu, aby som vydržala slúžiť môjmu Stvoriteľovi podľa svojich možností. A to bez ohľadu na to, či moju službu Bohu ľudia ocenia.

Človek mnoho ráz až s postupom času zisťuje, aký dokáže byť v niektorých momentoch silný, akých úžasných pomocníkov doň vložil jeho autor. Ako veľmi mu aj prostredníctvom nich v niektorých zložitých situáciách pomáha. Dokonca si uvedomí aj to, aké má šťastie, že mu Stvoriteľ dožičil svoju priazeň a lásku rodičov, ktorí ho tiež zahŕňajú či zahŕňali

Poviem ti príbeh

Ráno v domove sociálnych služieb… Do izby, kde bývala osemročná Emka, vstúpila ošetrovateľka Regína. Regína žiadala Emkine spolubývajúce, aby jej pomohli obliecť sa. Po vyslovení tejto požiadavky Regína odišla z izby. V dievčatách táto požiadavka vyvolala vzdor. Po krátkej výmene zmätených pohľadov, jedna zo štyroch dievčat hodila po Emke jej oblečenie.
„Tu máš! Obleč sa sama! Nikto z nás ti nepomôže!“ povedala Emke Monika.
Emka aj napriek svojím obavám, či sa dokáže obliecť, si teda v ležiacej polohe začala vyzliekať pyžamové nohavice. Išlo jej to ťažko. S vypätím všetkých síl sa jej to predsa len podarilo. Emkini vnútorní pomocníci: pán stúpajúci adrenalín a slečna pevná vôľa, ktorí jej nedovolili padnúť na kolená vzniknutou situáciou, začali pracovať na plné obrátky. Emka
zvládla aj obliekanie pančúch a nohavíc. Od námahy sa však spotila, ako keby práve zaútočili tie najväčšie horúčavy. Po niekoľkých minútach plných zápasenia s neposlušným telom a odevom sa bojovníčka Emka otočila na gauči na brucho. Snažila sa dostať na kolená, aby si mohla prezliecť aj vrch pyžamy. Malá bojovníčka nakoniec svoj boj úspešne vyhrala. Dievčatá si mysleli, že Emka svoj telesný handicap neprekoná a bude nútená prosíkať o pomoc.
Keď sa sa však po hodine otočili k Emkinmu gauču, v nemom úžase vyhŕkli: „Kto jej pomohol s obliekaním?“ Nech jej pomohol ktokoľvek – musíme uznať, že nás šikovne “dostala…!” Uznanlivo povedali dievčatá.
Emku aj popri telesnej únave navštívil pocit víťazstva.

Aj ja som v detstve zvykla bojovať s neochotou detí tým, že som sa pokúšala prekonávať svoje pohybové obmedzenia. Nedávala som navonok na sebe poznať zraniteľnosť mojej duše. Aj popri zložitosti môjho života som veľmi vďačná tomu, ktorý neúnavne bdie nado mnou. Moja vďačnosť mu patrí aj za to, že nedopustil, aby počas mojej púti životom riečka s jeho láskou a láskou mojich blízkych a priateľov nikdy úplne nevyschla a moja duša pritom nezatrpkla.

Pomoc druhým môže mať rôzne podoby. Typická je napríklad pomoc, ktorú prijímame od najbližšej rodiny, rodičov či súrodencov. Ďalšou významnou je pomoc od priateľov. Nemenej dôležitou je tiež pomoc Božia. Môže to byť pomoc v podobe vtipného nápadu, aby ste zmiernili dopad osudu svojho blízkeho človeka. Ako?

Poviem ti príbeh.

Sedemročná Darinka veľmi zle rozprávala. Takmer nikto jej nerozumel. Jej reč bola hrdelná a splývajúca. Naučiť sa jej rozumieť bolo a dodnes je ťažké avšak nie nemožné. Pravda, ak bol záujem z oboch strán. Aďka s Darinkou rady chodievali von na prechádzky. Aďka sa hrala s kamarátmi, zatiaľ čo Darinka ich potichu sledovala. Medzi Aďkinými kamarátmi sa našli aj takí, ktorí sa smiali z Darinkinho telesného a rečového postihnutia. Často sa s nimi preto aj pobila. Jedného dňa si Aďka vymyslela niečo prefíkané. Žmurkla na svoju postihnutú sestru a naznačila jej, že s ňou má „držať basu“ – spojenecky spolupracovala.
Zakričala: „Buďte ticho! Niečo vám poviem o mojej sestre Darinke!“
Začala: „Zrazilo ju auto. Odvtedy nedokáže chodiť a začala rozprávať mimozemským jazykom, ktorému rozumiem len ja, naša sestra Eliška a moji rodičia. Tento jazyk je veľmi zložitý, preto mu nerozumie každý,“ víťazoslávne vyhlásila Aďka.
„Jazyk, ktorým Darina rozpráva, sa volá mumlanka.“
Obrátila sa veľavravne k svojej sestre a spýtala sa jej: „Že neklamem…!?“ Darinka s vážnou tvárou súhlasne prikývla. Tento výmysel Aďka používala všade, kde to považovala za potrebné. Občas sa mumlanku dokonca usilovala napodobňovať čudnými pazvukmi. „Mmm pípí, bubu?“ Robila to vždy, keď boli obe sestry tvárami otočené k sebe. Popritom zvykla smiešne gestikulovať rukami, aby to vyzeralo vierohodne. Na určitý čas žartík plnil účel, na ktorý bol vymyslený. Dokonca Darinka začala brať svoju znevýhodnenosť v komunikácii za fajn vec. Tešila sa na každú prechádzku a takmer pantomimickú zábavu. Zábavu, ktorá v sebe niesla očakávaný účel a zároveň aj neočakávaný úžitok. Nielenže sa výsmech Aďkiných kamarátov scvrkol, ale niektorí z nich sa Darinke naučili aj trošku viac rozumieť.

Obe dievčence sa cítili ako víťazky.

Tiež ste zažili podobné vtipné momenty? Boh dáva ľuďom, aj už malým deťom, schopnosti a silu čeliť ťažkým životným situáciám. Nie je suchár a vie aj tieto okolnosti obaliť žartom, satirou a komikou. Taktiež som si uvedomila, že rodina je viac ako len pár ľudí pod jednou strechou. Aj keď nie je vždy taká ideálna, nakoniec pri ťažkostiach sú prvými ľuďmi, ktorí sa za teba postavia. Dvojitá pomoc, veľká pomoc.

Vraj keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch. Keď máme niekoho radi, chceme mu pomôcť. Skúšame všetko, o čom si myslíme, že by nášmu členovi rodiny mohlo pomôcť uzdraviť sa. Vtedy ani na chvíľu nepripúšťame možnosť, že „magická“ vec nemusí mať liečivé účinky.

Poviem ti príbeh.

Stařenka – babka z Moravy – sa vybrala počas môjho pobytu u nej na Svätú horu s nádejou, že pre mňa vyprosí uzdravenie. Vtedy som zostala s tetou Evou a mojimi sesternicami, ktoré sa so mnou hrávali. Našimi obľúbenými hrami boli hry na mamičky a doktorky. Bolo nám spolu fajn veselo. Predovšetkým vtedy, keď ma ako moje lekárky tak obviazali, že zo mňa vytvorili múmiu. Keď bolo vonku pekné počasie, chodievali so mnou na prechádzky Lanžhotom. Bola to veľmi pekná dedinka, dnes malé mestečko. Keď bolo potrebné, starala sa o mňa aj teta Ľudka. Vždy som ju mala veľmi rada. Zakaždým som sa tešila na jej sladko voňajúcu detskú krupicu.

Keď sa stařenka vrátila zo Svätej hory, priniesla odtiaľ nejakú vodu hovoriac, že je liečivá.

Keď som ju za pár dní vypila, opýtala som sa jej:
„Kedy moje nožičky začnú chodiť a jazýček dobre rozprávať? Kedy budem zdravá ako ty?“
„To záleží na Ježíškovi, Danuško, jestli -kdy
to udělá. On nedělá vždy všechno, co chceme.“
„Prečo?“ vyzvedala som naďalej dotieravo.
„Nemá nás rád?“
Na túto otázku už stařenka nereagovala. Musela ísť do kuchyne, aby nám nezhorel dobre voňajúci obed. Volala som na ňu z dvora: „Babi, babi!“ Chcela som, aby prišla a povedala mi, ako to je.
„No dobre, spýtam sa Ježiška, keď nemáš na mňa čas!“
Povedala som dostatočne nahlas a namrzene dúfajúc, že ju týmto k sebe opätovne privolám.

Dnes mám po štyridsiatke, rozprávam stále nezrozumiteľne a ešte vždy nechodím. Boh naozaj nespĺňa všetky naše želania. Možno je to preto, lebo vie, že keby to robil, otáčali by sme sa mu nevďačne chrbtom. Ignorovali ho. Ako deti, ktoré dostanú od rodičov všetko, čo chcú. Naše vnútro by sa tak menilo na nesprávny obraz a začali by sme slúžiť niekomu alebo niečomu inému. Možno takto skúša moju vernosť a vieru v Neho. Možno skúša, či mu napriek neplneniu mojej najväčšej túžby byť pohyblivá a samostatná moje vnútro dokáže povedať: „Mám ťa rada, nehnevám sa na teba.“ Ako to dokážem povedať svojim rodičom, keď ich starostlivosť o mňa nie je vždy úplne telesne bezbolestná.

Počas detstva za nás rozhodujú prevažne naši rodičia. Napríklad aj vo výbere viery. Potom sa môže stať, že keď sa v danom cirkevnom zbore o nás nezaujímajú či neponúknu nám potrebnú pomoc, v dospelosti sa pod Božím vedením rozhodneme prestúpiť do iného cirkevného zboru či inej cirkvi. Vtedy sa nás naši najbližší a priatelia pýtajú, prečo sme sa rozhodli pre tento krok.

Poviem ti príbeh.

Jedného dňa pri návšteve domova sociálnych služieb na strednom Slovensku, kde som bola na skúšobnom pobyte, sa ma kamarátka Lenka spýtala: „Zmenilo sa niečo po vstupe do Cirkvi bratskej v Tvojom živote? Prečo si cítila potrebu prejsť do inej cirkvi?“ Moja odpoveď znela: „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nenastala žiadna zmena. Avšak je to len očný klam. V mojom vnútri došlo k väčšiemu pokoju. Mám pocit, že niekde naozaj fyzicky patrím. Mám sa na koho v núdzi obrátiť, oprieť. Nie som len akýmsi členským číslom. Tento môj dobrovoľný krok mi dal pocit ešte pevnejšieho a bližšieho vzťahu s Ježišom Kristom v každom smere. Moje obavy z prípadnej budúcnosti bez rodičov sú podstatne menšie. Došla som k poznaniu a istote, že ak aj ľudia v mojom najbližšom okolí pri niektorých situáciách pri mne zlyhajú, je tu niekto, komu sa to nikdy nestane a vyrieši každú zdanlivo ťažko riešiteľnú situáciu.“ Lenka sa ma ďalej pýta. „Čo Ti dáva Boh?“
Odpovedala som na ňu takto.
„Boh mi dáva silu na prekonanie ľudskej arogantnosti. Rôznymi spôsobmi mi ukazuje, že nie som ten najbezmocnejší tvor na svete. Z Jeho milosti mám milujúcu matku, pri ktorej som v tomto zložitom svete v bezpečí, kým ju k sebe nepovolá. Nepozerá na môj zovňajšok, ale na moje vnútro. Dokonca mu nevadí ani moja slabšia viera a pochybnosti v ťažkých situáciách. Veď aj vtedy ma potešuje svojou prítomnosťou. Stále ma učí byť šťastnou aj popri ľudskom výsmechu. Učí ma nemať priveľký strach z nových ľudí a nehádzať všetkých do jedného vreca. Vždy prinesie do môjho života niečo, aby som lepšie znášala ľudskú necitlivosť a nespravodlivosť. Vie potichu a nenápadne zariadiť, aby sa v mojom živote odohralo niečo, vďaka čomu dokážem byť aspoň na niekoľko hodín bezstarostne spokojná. Boh mi dal skvelých starých rodičov a rodičov. Bez ohľadu na to, či si ich zaslúžim. Boh je v tomto smere od nás, ľudí, iný… Dáva mi dobré veci bez podmienok, bez vypočítavosti, bez žiadostí protislužieb.“ Nevhodný prístup k ťažko telesne postihnutému dieťaťu či mladému človeku zraní telo, dušu a zničí sebavedomie natrvalo. Pravdepodobnosť zmeny je veľmi nepravdepodobná. Jedine Boh to však vie a môže zmeniť. Je totiž všemocným a dokáže liečiť dušu.

Od rozhovoru s Lenkou uplynulo zhruba sedem rokov. Odvtedy prebehlo v mojom osobnom aj cirkevnom živote niekoľko neočakávaných menej príjemných zmien. Jednou z nich bola prechod z kalinovského zboru Cirkvi bratskej do košického cirkevného zboru. Moje vnútro dodnes nie je s tým úplne stotožnené. Avšak môj Pán stále pracuje na tom, aby sa to čo najskôr zmenilo.
Ako? Dovolil mi byť v spojení s kazateľom misijného zboru Mozaika Košice. Aj keď som závislá na ľuďoch fyzicky, môžem a chcem byť nezávislá zmyslami a pohľadom na môjho Pána. Verím, že s Božou pomocou mi to bude v tomto cirkevnom zbore umožnené. Dal mi možnosť byť jeho súčasťou. Napriek tomu, že moja misijná cesta v tomto zbore je a pravdepodobne aj bude odlišná než je misijná práca ostatných členov tohto zboru. Verím však, že je, aj bude z Božej vôle a jeho milosti rovnako dôležitá. Začínam mať v Mozaike priateľov, pre ktorých nie som iba vzduch. Už teraz sa mám s kým zdieľať a rozprávať. Už teraz mám a verím, že v Mozaike stále budem mať svoje pevné miesto a oporu členov v zložitých chvíľach. Mám novú rodinu. Takúto možnosť podľa mňa dostáva každý človek, ktorý potrebuje spoznať Ježiša, krásy života s ním a nežiť už osamelým ostrovným životom.

Boh každého človeka obdaroval výnimočnými schopnosťami. Pravda, človek má veľakrát tendenciu o tomto fakte pochybovať. Ja tiež patrím medzi pochybovačných ľudí. Avšak, keď sa obzriem do minulosti, zisťujem, že sa mýlim. Môj dobrý Otec ma obdaroval ochotou pomôcť v rámci mojich možností. Popri mojich telesných postihoch som zvládla podať pomocnú ruku takmer rovnako imobilnému človeku, ako som aj ja. Poskytovala som pomoc rada a nezištne, aj keď neraz v mojej poskytnutej pomoci chýbala takzvaná dokonalosť. Vraj, ak má zmysel niečo robiť, tak to má zmysel robiť aj nedokonalo.

Poviem ti príbeh.

V humenskom ústave na Podskalke sa okrem školy nachádzala aj materská škôlka. Občas sa stalo, že pani učiteľka rannej zmeny ochorela. Vtedy deti rozdelili do školských tried, kde počúvali a sledovali učenie školákov. Raz, keď takto učiteľka ochorela, do našej triedy priradili štvorročnú Martinku.
Priviezli ju na invalidnom vozíku. Martinka na svojom štvorkolesovom tátošovi ledva sedela. Reč mala v poriadku. Ruky mala však takmer nevládne. Počas veľkej prestávky sa desiatovalo. Deti, ktorým chôdza nespôsobovala problémy, chodievali do jedálne, kde desiatu rozdávali tety kuchárky. Deťom, ktoré počas prestávky zostávali v triedach, desiatu priniesla sanitárka. Ja som bola jednou z tých, ktoré málokedy desiatu jedli. Nechceli sme byť tuční, aby nám zamestnanci v ústave nehustili do uší a hláv rôzne narážky ohľadne našej telesnej hmotnosti. Táto obrana voči tomu aj tak nepomáhala, len čo som si zbytočne ničila zdravie. Sanitárka podišla k Martinke a vrazila jej do rúk krajec chleba s horčicou a kúskom
slaniny. Martinka sa rozplakala, že ho nevládze chytiť. Sanitárka sa na ňu hlasne rozkričala:
„Nerumázgaj, ale usiluj sa najesť! Ináč budeš hladná! Nemám čas ťa
kŕmiť!“
Po tejto vyhrážke malá Maťka spustila ešte usedavejší plač. Plač blonďavého dievčatka ma doslovne vyburcoval na zdanlivo nezvládnuteľnú výzvu. Oslovila som teda sanitárku:
„Viete čo? Ja desiatovať nebudem. Prisuňte Maťku ku mne, skúsim
ju nakŕmiť.“
Namosúrená sanitárka nepovedala ani slovo a prisunula Martinku ku mne. Podala mi Martinkinu desiatu do ruky. Vzala tácku s chlebmi z lavice a odišla. Martina na mňa uplakane pozrela a spýtala sa:
„Zvládneš to?“ Pokrčila som ramenami:
„Musím, áno.“ Odpovedala som blonďavej Maťke, aby som ju upokojila.
Chlieb sa mi držal ťažko. Maťkine kŕmenie mi spôsobovalo bolesti a ruky som si zafúľala horčicou. Pri Martininom zahryznutí sa chlieb tak mrvil, že by sme uživili aj niekoľko hniezd mravcov či vtákov. Martina jedla pomaly, takže som ju kŕmila aj počas hodiny čítania. Učiteľka na mňa zazerala, nepovedala však ani slovo. Keď som Maťku dokŕmila, v tichosti som si vybrala čítanku z aktovky. Rýchlo som vyhľadala preberaný článok a text, ktorý spolužiačka Iveta práve čítala. Učiteľka ma vyvolala:
„Som zvedavá, ako si s tým poradíš, keď robíš to, čo nemáš!“
Na učiteľkino prekvapenie som pokračovala v čítaní, ako keby som príbeh sledovala od začiatku. V našej triede moja šikovnosť vyvolala nevídaný rozruch. Ako jedenásťročná som totiž zvládla prácu sanitárky, aj keď to bolo na moju motoriku rúk náročné. Pracovníci školy moju všestrannosť dlho vnímali ako výnimočnosť ťažko telesne postihnutého dieťaťa. Škoda, že pracovníci internátnej časti ústavu sa k nám, ťažko postihnutým deťom,
správali často bezcitne. Táto fyzická zdatnosť, ktorou som bola obdarovaná, mi fungovala ďalších päť rokov. Myslím však, že keby som zasa videla, že niekto sa niekde k niekomu správa, ako sa správala sanitárka k Martinke, určite by som sa „zreštartovala” a našla by som v sebe opäť silu pomôcť, ako v detstve.

Pri tejto udalosti mi Pán Boh ukazuje, že som aspoň niečoho schopná. Áno, chcela by som viac. Často mám pocit bezvýznamnej neschopnosti. Niečo však predsa dokážem. Niečím ma predsa Pán Boh obdaril. Zistila som, že ak príde na to vhodná a potrebná príležitosť, tak dokážem aspoň trochu pomôcť. Snáď aj kniha mojich príbehov na niečo poslúži. Som ale presvedčená, že tento príbeh nie je len o mne. Mám mnoho priateľov, ktorých mám veľmi rada. Sú fyzicky zdraví a považujú sa za neschopných.

Ak patríš aj ty medzi nich, prosím, nezahadzuj svoje obdarovania. Vždy nájdeš vo svojom okolí možnosti ako pomôcť. Keď máš chuť pomôcť, stávaš sa schopným. Moje motto znie: „Keď sa musí, tak sa zvládne všetko“, ale nesmiem zabúdať na to, že to nie je iba mojou zásluhou. Je to najmä zásluhou môjho stáleho neviditeľného Sprievodcu.

Od kúpeľných pobytov človek očakáva, že jeho telo a duša vďaka rôznym liečivým procedúram pookreje. Avšak niekedy môže nastať aj presný opak toho, čo očakáva. Čo sa vtedy začne diať? – Človek začína zisťovať, čím je zhora obdarovaný – že má v sebe silu, o ktorej ani netušil. Silu vôle a vytrvalosti, ktorá sa dokáže zaktivovať práve vtedy, keď nevedomá zlomyseľnosť neprajníka si spupne myslí, že víťazí a zrazí bytosť, ktorá je momentálne na ňu odkázaná, na „kolená“. Avšak pokiaľ je takzvaný „odkázanec“ obdarovaný silou pomenovanou pevná vôľa a vytrvalosťou bojovníka, môže nad svojím protivníkom zvíťaziť. A to aj vtedy, keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Dokonca aj vtedy, keď je človek tínedžerom…

Poviem ti príbeh.

Lekárka pri prijatí na liečebný pobyt v Kováčovej mame vysvetľovala, aké rehabilitačné procedúry mi budú pravdepodobne predpísané. Popritom spomenula, že majú v suteréne veľký bazén. Pri zmienke bazéna moja tínedžerská duša zajasala.
„Danka sa rada čvachtá vo vode, ale nikde jej plávanie v bazéne nepredpisujú kvôli tomu, že doň nedokáže vojsť sama,“ vysvetlila mama lekárke.
„Tu je to iné. Nerobíme takéto rozdiely. Ak povie, že chce chodiť do bazéna, tak jej vyhovieme,“ odvetila lekárka.
Pozrela na mňa skúmavým pohľadom a spýtala sa:
„Chceš?“ Súhlasne som prikývla.
„Dohodnuté!“ povedala lekárka s úsmevom.
Radostne som teda očakávala sobotu. Moja predstava o príjemnom, teplom blahodarnom kúpeli v bazéne, ktorý by mi uvoľnil moje telo, sa v deň D rozplynula ako para nad hrncom. Dve službukonajúce sestry sa nás v jedálni opýtali, kto chce ísť do bazéna. Prihlásila som sa. Nato sestra povedala:
„To nie je dobrý nápad, sme tu iba dve a pri bazéne bude iba jedna.“ Druhá sestra sa k nej naklonila a pošepkala jej:
„Veď ju nechaj, ju prejde chuť na chodenie do bazéna. Keď ju necháš, aby si odrela kolená a prsty na nohách o dlažbu, ani sa k tomu bazénu nedoplazí.“
Po výbere detí sme šli do suterénu, kde plán sestier takmer vyšiel. Musela som sa doplaziť oblečená len v plavkách po dlhej chodbe až k bazénu. Pri plazení som si urobila škaredé krvavé odreniny na kolenách a prstoch. Keď som sa konečne doplazila, sestra ma posadila na druhý schodík bazénu. Mojich odretých nôh sa tak dotýkala teplá voda a nepríjemne ma to štípalo. Miesto teplučkej vody a jej blahodarných účinkov som po celé dve hodiny vnímala len ostrú štípajúcu bolesť svojich nôh. Po víkende sa ma lekárka aj s primárkou pýtali, či som bola v bazéne. Odpovedala som:
„Áno, ale už tam nikdy nechcem ísť.“ Dôvod môjho odmietavého postoja sa lekárka s primárkou nikdy nedozvedeli (vedel o ňom iba Boh). Napriek tomu, že zlomyseľnosť zdravotných sestier čiastočne vyšla, bola som na seba hrdá, že som sa k tomu bazénu doplazila, aj keď ony tvrdili opak.

Zrejme skutočne platí: Čo ťa nezabije, to ťa posilní. – Možno ani nie tak fyzicky, ako duševne. Aspoň u mňa to takto nejako funguje. Pripadám si ako „hlinená“ nádoba plná prasklín, ktoré mi pomaly renovuje nekonečná, všemocná uzdravujúca sila a nadľudská láska. Viera v to, že raz si po mňa príde práve toto nadľudské Dobro, ma napĺňa silnou vôľou bojovať so všetkým, čo ma zráža k zemi a neprestajne sa mi usiluje zabrániť z nej vstať. Často si myslím, že Boh dáva dobré veci, a zároveň aj nepríjemné, ale môže to byť aj ľudská nevedomosť, pýcha a neschopnosť mať rád to, čo nie je pokrvné a dokonalo krásne. Nedávno by som si ešte hriešne želala, aby Boh
pracovníkov z Kováčovej, ktorí mi ako tínedžerke spôsobovali fyzickú bolesť, potrestal. Dnes im v duchu „ďakujem“ za to, že ma svojím neľudským prístupom naučili byť duševne silnejšou. Môjmu Pánovi som vďačná za to, že nie som na ich mieste a moja túžba po odplate z môjho vnútra vyšumela ako šumienka. Aj takto mi moja viera v existenciu Ježiša mení môj pohľad na udalosti v mojom živote. Popritom ma neustále učí aj v tom zlom hľadať a nájsť zrnko dobra.

Vždy, keď sa pozriem spätne na tento príbeh, pripomínam si, že každý z nás je stvorený tak, aby dokázal zvládnuť akúkoľvek prekážku a ľudské príkorie. Ak patríš medzi tých, čo zažili niečo podobné, chcem ťa povzbudiť, že z môjho pohľadu nie všetko zlé spôsobuje náš Stvoriteľ, ale ľudská nedokonalosť, aj keď to tak v prvom momente nevyzerá. Dúfam, že sa s ňou v budúcnosti stretnem zriedkavejšie.

Nedávno som čítala veľmi peknú myšlienku: „Neexistujú náhodné stretnutia. Každý človek v našom živote je buď testom, trestom alebo darom…“ S touto myšlienkou mlčky súhlasím. Aj mne sa už podarilo mať niekoľko takýchto „náhodných“ stretnutí. Jedno výnimočné považujem za test a zároveň aj za veľký dar… Aký?

Poviem ti príbeh.

Potrebovala som sa s niekým porozprávať. Bol to čas, keď ma obklopovala tieseň a smútok z môjho bytia. Zavolala som teda do košického denného zariadenia pre telesne postihnuté deti a mládež, či tam môžem na nasledujúci deň prísť. Pracovníčka Janka, ktorá mala na starosť sociálne poradenstvo, mi určila čas môjho príchodu do zariadenia. Vozievali ma doň moji rodičia, keď mali naplánované nákupy v meste. Nosila som so sebou mobilný telefón, aby som im mohla oznámiť, že už mám toho dosť a chcem ísť domov. Inak to nebolo ani v deň, o ktorom rozprávam. Napriek tomu sa tento deň od predošlých dní niečím nečakane odlišoval. Nebolo to len veľmi pekným počasím. Keď som vošla do miestnosti, v ktorej sedávala Janka, postrehla som oproti nej sediaceho mladého muža strednej štíhlej postavy s krátkymi čiernymi vlasmi. Jeho výraz tváre už na prvý pohľad prezrádzal, že ide o človeka, ktorý má rád ľudí a je zrejme komunikatívny typ. Netušila som, že sa na mňa niečo tajne chystá. Pozdravila som sa s Jankou, ktorá si všimla, že pohľadom blúdim k neznámemu mladíkovi. Začala ma oboznamovať so vzniknutou situáciou. Povedala mi, že má pre mňa pripravené niečo dobrodružnejšieho, ako je rozhovor s ňou, ukazujúc pritom rukou smerom k neznámej osobe, ktorá sa na mňa chvíľami ticho usmievala. „Toto je syn mojich veľmi dobrých známych. Rád by si vyskúšal úlohu osobného asistenta. Keďže ty ho nemáš a si šikovná, povedala som si, že by ste to mohli spolu jeden týždeň skúsiť. Čo na to povieš?“ Kým som sa od prekvapenia zmohla na nejakú vetu vyjadrujúcu nesúhlas, mladík sa postavil, podišiel ku mne podavajúc mi ruku, pričom sa predstavil: „Volám sa Tomáš.“ Podala som mu ruku a odvetila som: „Ja som Dana.“ Súčasne znel aj Jankin preklad, aby Tomáš rozumel, čo hovorím. Tomáš pokračoval v príhovore ku mne: „Pokiaľ ide o mňa, chcel by som Ti skúsiť pomáhať.“ Po chvíľke mlčania som Janke a Tomášovi povedala, že do toho pôjdem. Spolu s niekoľkými klientmi sme išli do mesta, kde sa moje dobrodružstvo s Tomom rozbehlo na plný plyn. Nielenže mi môj pomocník nerozumel a spolupútnici mu museli takmer všetko tlmočiť – ako naschvál ani moje ruky ma nechceli pri obsluhe mobilu počúvať. Pokazilo mi to celý dojem z inak zaujímavého výletu na technickej univerzite, kde nám profesor predstavoval rôzne pomôcky pre uľahčenie obsluhy výpočtovej techniky.

Na druhý deň po tomto výlete som s mojím dobrovoľným pomocníkom nechcela nič mať. Najväčší dozorca môjho života to však zariadil inak. Tom oznámil Janke môj úmysel ukončiť s ním tento experiment. Odpovedala mu, že keď mu ukáže, čo má robiť, keď mi nerozumie, tak to určite neukončím, že ma už trošku pozná. Tak sa aj stalo. Janka ma presvedčila, že tomu mám dať ešte jednu šancu. Môjmu dobrovoľnému (neplatenému) osobnému asistentovi ukázala spôsob dorozumievania sa so mnou. Vysvetlila mu v čom spočíva a ako mi to uľahčí komunikáciu. Môj Tomáš to veľmi rýchlo pochopil a zvyšné spoločné dni, ktoré sme mali ešte pred sebou, sme mali naplnené spokojnosťou, smiechom, veselými zážitkami pri rôznych súťažiach v zariadení. Bola som vďačná aj za zaujímavé rozhovory, pri ktorých bol často prítomný aj Boh.

Asi po troch rokoch som sa s Tomášom opäť stretla náhodne pri tomto zariadení. Toto stretnutie prebehlo opäť veľmi príjemne. Na moje prekvapenie sme nepotrebovali ani tlmočníka Mareka. Tomáš mi rozumel bezchybne a ďakoval mi, že som mu umožnila získať do života veľmi užitočnú skúsenosť. Či už sa to týkalo spolupráce s ťažko postihnutým človekom ako takým, alebo komunikáciou, ak má ťažko postihnuté aj rečové centrum. Veril, že práve táto nadobudnutá skúsenosť mu bude pri jeho budúcom povolaní veľmi užitočná. Táto myšlienka ma hriala a dodnes hreje pri srdci. Tomáš bol pre mňa užitočným testom a obohacujúcim darom, na ktorý sa nedá zabudnúť, a len s úsmevom na perách spomínať. Táto príbehová spomienka mi pripomína, že Boh ma rád obdaruváva dobrými ľuďmi, na ktorých nedokážem len tak zabudnúť a prestať im byť vďačná. Verím, že aj ty si už niekedy dostal od Pána takýto úžasný dar.

Bezmála každý človek má v prostredí, v ktorom žije, náležitý pohľad na to, čo vidí a počuje. Či prečíta v dennej tlači, v iných knihách alebo v Biblii. Keď v niečom vidíme podľa nášho myslenia nejaké nezrovnalosti, pri najbližšej príležitosti sa pustíme s priateľmi do debaty o nich. Pátranie po správnom videní a pochopení určitých skutočností života, má neraz dobrodružný priebeh kladných ale aj záporných emócií.

Poviem ti príbeh.

Na horskej lúke sa stretli líška Adela, vlk Eliot, lasica Milan a tchor Hugo. Posadali si do kruhu a pustili sa do diskusie.
„Čítali ste včera v časopise „My a svet“ článok: „Spravodlivosť? Aká?““ Spýtal sa Hugo zúčastnených. Keďže nikto na otázku nereagoval, pokračoval: „Mám na mysli článok o tých dvoch slimákoch. Viete ktorých… Samuelovi a Matejovi. Čo si o tom článku myslíte?“ Nabáda Hugo účastníkov zhromaždenia, aby ich posmelil debatovať. Tichosť poľany prerušila Adela:
„Podľa mňa má pravdu slimák Samuel. Autor sveta na spravodlivosť zabudol.“
„Prečo si to myslíš?“ spýtal sa jej Hugo.
„Veď koľko je na zemeguli kontinentov, kde sa žije ťažko zvieratám, nieto ľuďom. Myslím si, že ani Boh nie je všestranne spravodlivý!“ Vyslovila Adela námietku zvýšeným hlasom.
„Keby bol spravodlivý, tak takéto kontinenty na zemeguli nevytvorí. Nebudú medzi ľuďmi spoločenské rozdiely. Jedna skupina ľudí sa topí v prepychu, druhá skupina ľudí sa musí riadne obracať, aby mohli žiť dôstojne a tretia skupina ľudí zasa stráda, zomiera hladom a podlieha rôznym chorobám. Trocha zvláštna spravodlivosť…!“
Milan a Hugo súhlasne prikyvovali a jeden po druhom vykrikovali:
„Adela má pravdu! Veru tak! Má pravdu!“
„Môžem vám povedať svoj názor?“
Pozornosť od prítomných si vyžiadal Hugo.
„Podľa mňa nikto z nás nemôže vedieť, akú predstavu o spravodlivosti má Stvoriteľ – za akým účelom stvoril to či ono. Myslím si, že Stvoriteľ možno nerátal s tým, že ľudia sa nasťahujú aj tam, kde nie sú dobré podmienky na dôstojný život. Ak to aj vedel, potom možno rátal s tým, že ľudia, ktorí v neho veria, takzvaní kresťania, si budú vzájomne a ostatnými rôznymi spôsobmi pomáhať. Silný pomôže slabšiemu, bohatý chudobnému. Zdravý človek pomôže chorému. Ak môže, sýty nasýti hladného. Podľa mňa práve takýmto spôsobom majú ľudia splácať Stvoriteľovi to, čo pre nich urobil a tešiť sa na stretnutie a lepší život s ním. Preto si myslím, že je to na zemi zariadené so spravodlivosťou tak, ako je. Takáto spravodlivosť dáva ľuďom možnosť byť lepšími,“ povedal Hugo.

Čo ty na to, milý čitateľ?