Počas detstva za nás rozhodujú prevažne naši rodičia. Napríklad aj vo výbere viery. Potom sa môže stať, že keď sa v danom cirkevnom zbore o nás nezaujímajú či neponúknu nám potrebnú pomoc, v dospelosti sa pod Božím vedením rozhodneme prestúpiť do iného cirkevného zboru či inej cirkvi. Vtedy sa nás naši najbližší a priatelia pýtajú, prečo sme sa rozhodli pre tento krok.
Poviem ti príbeh.
Jedného dňa pri návšteve domova sociálnych služieb na strednom Slovensku, kde som bola na skúšobnom pobyte, sa ma kamarátka Lenka spýtala: „Zmenilo sa niečo po vstupe do Cirkvi bratskej v Tvojom živote? Prečo si cítila potrebu prejsť do inej cirkvi?“ Moja odpoveď znela: „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nenastala žiadna zmena. Avšak je to len očný klam. V mojom vnútri došlo k väčšiemu pokoju. Mám pocit, že niekde naozaj fyzicky patrím. Mám sa na koho v núdzi obrátiť, oprieť. Nie som len akýmsi členským číslom. Tento môj dobrovoľný krok mi dal pocit ešte pevnejšieho a bližšieho vzťahu s Ježišom Kristom v každom smere. Moje obavy z prípadnej budúcnosti bez rodičov sú podstatne menšie. Došla som k poznaniu a istote, že ak aj ľudia v mojom najbližšom okolí pri niektorých situáciách pri mne zlyhajú, je tu niekto, komu sa to nikdy nestane a vyrieši každú zdanlivo ťažko riešiteľnú situáciu.“ Lenka sa ma ďalej pýta. „Čo Ti dáva Boh?“
Odpovedala som na ňu takto.
„Boh mi dáva silu na prekonanie ľudskej arogantnosti. Rôznymi spôsobmi mi ukazuje, že nie som ten najbezmocnejší tvor na svete. Z Jeho milosti mám milujúcu matku, pri ktorej som v tomto zložitom svete v bezpečí, kým ju k sebe nepovolá. Nepozerá na môj zovňajšok, ale na moje vnútro. Dokonca mu nevadí ani moja slabšia viera a pochybnosti v ťažkých situáciách. Veď aj vtedy ma potešuje svojou prítomnosťou. Stále ma učí byť šťastnou aj popri ľudskom výsmechu. Učí ma nemať priveľký strach z nových ľudí a nehádzať všetkých do jedného vreca. Vždy prinesie do môjho života niečo, aby som lepšie znášala ľudskú necitlivosť a nespravodlivosť. Vie potichu a nenápadne zariadiť, aby sa v mojom živote odohralo niečo, vďaka čomu dokážem byť aspoň na niekoľko hodín bezstarostne spokojná. Boh mi dal skvelých starých rodičov a rodičov. Bez ohľadu na to, či si ich zaslúžim. Boh je v tomto smere od nás, ľudí, iný… Dáva mi dobré veci bez podmienok, bez vypočítavosti, bez žiadostí protislužieb.“ Nevhodný prístup k ťažko telesne postihnutému dieťaťu či mladému človeku zraní telo, dušu a zničí sebavedomie natrvalo. Pravdepodobnosť zmeny je veľmi nepravdepodobná. Jedine Boh to však vie a môže zmeniť. Je totiž všemocným a dokáže liečiť dušu.
Od rozhovoru s Lenkou uplynulo zhruba sedem rokov. Odvtedy prebehlo v mojom osobnom aj cirkevnom živote niekoľko neočakávaných menej príjemných zmien. Jednou z nich bola prechod z kalinovského zboru Cirkvi bratskej do košického cirkevného zboru. Moje vnútro dodnes nie je s tým úplne stotožnené. Avšak môj Pán stále pracuje na tom, aby sa to čo najskôr zmenilo.
Ako? Dovolil mi byť v spojení s kazateľom misijného zboru Mozaika Košice. Aj keď som závislá na ľuďoch fyzicky, môžem a chcem byť nezávislá zmyslami a pohľadom na môjho Pána. Verím, že s Božou pomocou mi to bude v tomto cirkevnom zbore umožnené. Dal mi možnosť byť jeho súčasťou. Napriek tomu, že moja misijná cesta v tomto zbore je a pravdepodobne aj bude odlišná než je misijná práca ostatných členov tohto zboru. Verím však, že je, aj bude z Božej vôle a jeho milosti rovnako dôležitá. Začínam mať v Mozaike priateľov, pre ktorých nie som iba vzduch. Už teraz sa mám s kým zdieľať a rozprávať. Už teraz mám a verím, že v Mozaike stále budem mať svoje pevné miesto a oporu členov v zložitých chvíľach. Mám novú rodinu. Takúto možnosť podľa mňa dostáva každý človek, ktorý potrebuje spoznať Ježiša, krásy života s ním a nežiť už osamelým ostrovným životom.
