Boh každého človeka obdaroval výnimočnými schopnosťami. Pravda, človek má veľakrát tendenciu o tomto fakte pochybovať. Ja tiež patrím medzi pochybovačných ľudí. Avšak, keď sa obzriem do minulosti, zisťujem, že sa mýlim. Môj dobrý Otec ma obdaroval ochotou pomôcť v rámci mojich možností. Popri mojich telesných postihoch som zvládla podať pomocnú ruku takmer rovnako imobilnému človeku, ako som aj ja. Poskytovala som pomoc rada a nezištne, aj keď neraz v mojej poskytnutej pomoci chýbala takzvaná dokonalosť. Vraj, ak má zmysel niečo robiť, tak to má zmysel robiť aj nedokonalo.
Poviem ti príbeh.
V humenskom ústave na Podskalke sa okrem školy nachádzala aj materská škôlka. Občas sa stalo, že pani učiteľka rannej zmeny ochorela. Vtedy deti rozdelili do školských tried, kde počúvali a sledovali učenie školákov. Raz, keď takto učiteľka ochorela, do našej triedy priradili štvorročnú Martinku.
Priviezli ju na invalidnom vozíku. Martinka na svojom štvorkolesovom tátošovi ledva sedela. Reč mala v poriadku. Ruky mala však takmer nevládne. Počas veľkej prestávky sa desiatovalo. Deti, ktorým chôdza nespôsobovala problémy, chodievali do jedálne, kde desiatu rozdávali tety kuchárky. Deťom, ktoré počas prestávky zostávali v triedach, desiatu priniesla sanitárka. Ja som bola jednou z tých, ktoré málokedy desiatu jedli. Nechceli sme byť tuční, aby nám zamestnanci v ústave nehustili do uší a hláv rôzne narážky ohľadne našej telesnej hmotnosti. Táto obrana voči tomu aj tak nepomáhala, len čo som si zbytočne ničila zdravie. Sanitárka podišla k Martinke a vrazila jej do rúk krajec chleba s horčicou a kúskom
slaniny. Martinka sa rozplakala, že ho nevládze chytiť. Sanitárka sa na ňu hlasne rozkričala:
„Nerumázgaj, ale usiluj sa najesť! Ináč budeš hladná! Nemám čas ťa
kŕmiť!“
Po tejto vyhrážke malá Maťka spustila ešte usedavejší plač. Plač blonďavého dievčatka ma doslovne vyburcoval na zdanlivo nezvládnuteľnú výzvu. Oslovila som teda sanitárku:
„Viete čo? Ja desiatovať nebudem. Prisuňte Maťku ku mne, skúsim
ju nakŕmiť.“
Namosúrená sanitárka nepovedala ani slovo a prisunula Martinku ku mne. Podala mi Martinkinu desiatu do ruky. Vzala tácku s chlebmi z lavice a odišla. Martina na mňa uplakane pozrela a spýtala sa:
„Zvládneš to?“ Pokrčila som ramenami:
„Musím, áno.“ Odpovedala som blonďavej Maťke, aby som ju upokojila.
Chlieb sa mi držal ťažko. Maťkine kŕmenie mi spôsobovalo bolesti a ruky som si zafúľala horčicou. Pri Martininom zahryznutí sa chlieb tak mrvil, že by sme uživili aj niekoľko hniezd mravcov či vtákov. Martina jedla pomaly, takže som ju kŕmila aj počas hodiny čítania. Učiteľka na mňa zazerala, nepovedala však ani slovo. Keď som Maťku dokŕmila, v tichosti som si vybrala čítanku z aktovky. Rýchlo som vyhľadala preberaný článok a text, ktorý spolužiačka Iveta práve čítala. Učiteľka ma vyvolala:
„Som zvedavá, ako si s tým poradíš, keď robíš to, čo nemáš!“
Na učiteľkino prekvapenie som pokračovala v čítaní, ako keby som príbeh sledovala od začiatku. V našej triede moja šikovnosť vyvolala nevídaný rozruch. Ako jedenásťročná som totiž zvládla prácu sanitárky, aj keď to bolo na moju motoriku rúk náročné. Pracovníci školy moju všestrannosť dlho vnímali ako výnimočnosť ťažko telesne postihnutého dieťaťa. Škoda, že pracovníci internátnej časti ústavu sa k nám, ťažko postihnutým deťom,
správali často bezcitne. Táto fyzická zdatnosť, ktorou som bola obdarovaná, mi fungovala ďalších päť rokov. Myslím však, že keby som zasa videla, že niekto sa niekde k niekomu správa, ako sa správala sanitárka k Martinke, určite by som sa „zreštartovala” a našla by som v sebe opäť silu pomôcť, ako v detstve.
Pri tejto udalosti mi Pán Boh ukazuje, že som aspoň niečoho schopná. Áno, chcela by som viac. Často mám pocit bezvýznamnej neschopnosti. Niečo však predsa dokážem. Niečím ma predsa Pán Boh obdaril. Zistila som, že ak príde na to vhodná a potrebná príležitosť, tak dokážem aspoň trochu pomôcť. Snáď aj kniha mojich príbehov na niečo poslúži. Som ale presvedčená, že tento príbeh nie je len o mne. Mám mnoho priateľov, ktorých mám veľmi rada. Sú fyzicky zdraví a považujú sa za neschopných.
Ak patríš aj ty medzi nich, prosím, nezahadzuj svoje obdarovania. Vždy nájdeš vo svojom okolí možnosti ako pomôcť. Keď máš chuť pomôcť, stávaš sa schopným. Moje motto znie: „Keď sa musí, tak sa zvládne všetko“, ale nesmiem zabúdať na to, že to nie je iba mojou zásluhou. Je to najmä zásluhou môjho stáleho neviditeľného Sprievodcu.
