Nedávno som čítala veľmi peknú myšlienku: „Neexistujú náhodné stretnutia. Každý človek v našom živote je buď testom, trestom alebo darom…“ S touto myšlienkou mlčky súhlasím. Aj mne sa už podarilo mať niekoľko takýchto „náhodných“ stretnutí. Jedno výnimočné považujem za test a zároveň aj za veľký dar… Aký?
Poviem ti príbeh.
Potrebovala som sa s niekým porozprávať. Bol to čas, keď ma obklopovala tieseň a smútok z môjho bytia. Zavolala som teda do košického denného zariadenia pre telesne postihnuté deti a mládež, či tam môžem na nasledujúci deň prísť. Pracovníčka Janka, ktorá mala na starosť sociálne poradenstvo, mi určila čas môjho príchodu do zariadenia. Vozievali ma doň moji rodičia, keď mali naplánované nákupy v meste. Nosila som so sebou mobilný telefón, aby som im mohla oznámiť, že už mám toho dosť a chcem ísť domov. Inak to nebolo ani v deň, o ktorom rozprávam. Napriek tomu sa tento deň od predošlých dní niečím nečakane odlišoval. Nebolo to len veľmi pekným počasím. Keď som vošla do miestnosti, v ktorej sedávala Janka, postrehla som oproti nej sediaceho mladého muža strednej štíhlej postavy s krátkymi čiernymi vlasmi. Jeho výraz tváre už na prvý pohľad prezrádzal, že ide o človeka, ktorý má rád ľudí a je zrejme komunikatívny typ. Netušila som, že sa na mňa niečo tajne chystá. Pozdravila som sa s Jankou, ktorá si všimla, že pohľadom blúdim k neznámemu mladíkovi. Začala ma oboznamovať so vzniknutou situáciou. Povedala mi, že má pre mňa pripravené niečo dobrodružnejšieho, ako je rozhovor s ňou, ukazujúc pritom rukou smerom k neznámej osobe, ktorá sa na mňa chvíľami ticho usmievala. „Toto je syn mojich veľmi dobrých známych. Rád by si vyskúšal úlohu osobného asistenta. Keďže ty ho nemáš a si šikovná, povedala som si, že by ste to mohli spolu jeden týždeň skúsiť. Čo na to povieš?“ Kým som sa od prekvapenia zmohla na nejakú vetu vyjadrujúcu nesúhlas, mladík sa postavil, podišiel ku mne podavajúc mi ruku, pričom sa predstavil: „Volám sa Tomáš.“ Podala som mu ruku a odvetila som: „Ja som Dana.“ Súčasne znel aj Jankin preklad, aby Tomáš rozumel, čo hovorím. Tomáš pokračoval v príhovore ku mne: „Pokiaľ ide o mňa, chcel by som Ti skúsiť pomáhať.“ Po chvíľke mlčania som Janke a Tomášovi povedala, že do toho pôjdem. Spolu s niekoľkými klientmi sme išli do mesta, kde sa moje dobrodružstvo s Tomom rozbehlo na plný plyn. Nielenže mi môj pomocník nerozumel a spolupútnici mu museli takmer všetko tlmočiť – ako naschvál ani moje ruky ma nechceli pri obsluhe mobilu počúvať. Pokazilo mi to celý dojem z inak zaujímavého výletu na technickej univerzite, kde nám profesor predstavoval rôzne pomôcky pre uľahčenie obsluhy výpočtovej techniky.
Na druhý deň po tomto výlete som s mojím dobrovoľným pomocníkom nechcela nič mať. Najväčší dozorca môjho života to však zariadil inak. Tom oznámil Janke môj úmysel ukončiť s ním tento experiment. Odpovedala mu, že keď mu ukáže, čo má robiť, keď mi nerozumie, tak to určite neukončím, že ma už trošku pozná. Tak sa aj stalo. Janka ma presvedčila, že tomu mám dať ešte jednu šancu. Môjmu dobrovoľnému (neplatenému) osobnému asistentovi ukázala spôsob dorozumievania sa so mnou. Vysvetlila mu v čom spočíva a ako mi to uľahčí komunikáciu. Môj Tomáš to veľmi rýchlo pochopil a zvyšné spoločné dni, ktoré sme mali ešte pred sebou, sme mali naplnené spokojnosťou, smiechom, veselými zážitkami pri rôznych súťažiach v zariadení. Bola som vďačná aj za zaujímavé rozhovory, pri ktorých bol často prítomný aj Boh.
Asi po troch rokoch som sa s Tomášom opäť stretla náhodne pri tomto zariadení. Toto stretnutie prebehlo opäť veľmi príjemne. Na moje prekvapenie sme nepotrebovali ani tlmočníka Mareka. Tomáš mi rozumel bezchybne a ďakoval mi, že som mu umožnila získať do života veľmi užitočnú skúsenosť. Či už sa to týkalo spolupráce s ťažko postihnutým človekom ako takým, alebo komunikáciou, ak má ťažko postihnuté aj rečové centrum. Veril, že práve táto nadobudnutá skúsenosť mu bude pri jeho budúcom povolaní veľmi užitočná. Táto myšlienka ma hriala a dodnes hreje pri srdci. Tomáš bol pre mňa užitočným testom a obohacujúcim darom, na ktorý sa nedá zabudnúť, a len s úsmevom na perách spomínať. Táto príbehová spomienka mi pripomína, že Boh ma rád obdaruváva dobrými ľuďmi, na ktorých nedokážem len tak zabudnúť a prestať im byť vďačná. Verím, že aj ty si už niekedy dostal od Pána takýto úžasný dar.
