Skutočného priateľa, alebo priateľku spomedzi ľudí rozoznáme ťažko. Napriek tomu si trúfam povedať, že zopár takýchto priateľov mi Pán Život dal. Priateľstvo je zvláštny element v živote človeka. Môže človeka zviesť k zlým chodníkom alebo mu pomôcť nájsť silu žiť, či poukázať na zmysel jeho života. Poviem ti o tom príbeh.
Moja dobrá známa – lekárka – mi povedala: “Kto ťa chce vidieť, nájde si čas, aby ťa navštívil, prípadne aby ti pomohol. Kto ťa chce počuť, zavolá ti. Koho zaujímaš, ten zoberie do rúk papier, pero, notebook a venuje ti zopár viet.
Slová ako: Nemám čas a nedá sa, by z našich úst mali vychádzať čo najmenej.”
Na prvý pohľad sa to môže zdať nemožné. Avšak moja priateľka Eva to dokázala. Vo svojom mladom veku popri boji so zákernou chorobou s názvom rakovina, vykonávaní lekárskej práce, alebo neskôr pri práci zástupkyne starostu a starostlivosti o svoju rodinu, si našla čas aj na to, aby mi napísala list plný noviniek a povzbudenia. Postupom času si vďaka týmto listom získala moju dôveru. Vznikol medzi nami vzájomný priateľský vzťah, plný obojstrannej úcty a pochopenia. K ničomu tento vzťah ani jednu z nás nezaväzoval. Mohli sme sa jedna druhej vyrozprávať zo svojho telesného a duševného kríža, prípadne sa podeliť o radostné novinky z našich životov. Tento vzťah a všetko čo v sebe skrýval, mi dával impulz k tomu, aby som mala chuť byť trochu aktívnou. Byť niekomu účinnou psychickou podporou. Raz ročne som si k narodeninám od rodičov želala, aby so mnou zašli Evu navštíviť. Priateľke Eve zasa dávalo silu a chuť do života, keď som ju navštívila. Stačila zmienka jej manžela, že som tam, a že v danom mestečku strávim dva dni. Na druhý deň Eva prišla za mnou v dobrej nálade do ubytovne. Vnímala som tieto momenty ako malý zázrak. Ťažko by niekto veril, kto ju nepoznal, že bola smrteľne chorá a deň predtým od telesnej bolesti nevládala vstať z postele. Čo za neviditeľná sila jej pomohla vstať? Dohodla si so mnou miesto a čas stretnutia, aby sme mohli spolu stráviť zopár príjemných chvíľ. Tie chvíle sme mali naplnené pohodou a pokojom. Dokonca aj naše posledné stretnutie malo príchuť príjemnosti a snahy o dobrú náladu. Napriek tomu, že sme obe vedeli, že sa už nikdy na tomto svete nestretneme, z úst jej vyšli mrazivé, myslím však, že pravdivé vety: „Nebuď smutná, prosím! Mne bude fajn. Zatiaľ čo ty budeš musieť so svojím životom ďalej tvrdo bojovať…“
Bola to pre mňa silná osobnosť po všetkých stránkach. V každej situácii sa ma snažila potešiť. Nepozerala na svoj údel. Myslela skôr na údel druhých ľudí. Kto mal v jej živote miesto, že v sebe mala takú veľkú silu byť takou nesebeckou, aj v zložitých chvíľach? Správala sa tak, ako to Ježiš učil ľudí. Pri nej som mala pocit, že je medzi nami prítomný fyzicky. Vždy bola plná pokory, lásky a pokoja. Toto všetko sa z nej prenášalo zázračne na mňa. Daný svoj príbeh nepovažujem za náhodný. Myslím si, že scenár k tomuto príbehu aj k danému priateľstvu nenápadne písal sám Neviditeľný. Možno to urobil preto, aby sme si vzájomne pomohli niesť naše bremená. Pri Eve som si uvedomila, že to Boh dáva ľuďom chuť žiť pre druhých. Nebyť sebeckými. Dáva im podnety k tomu, aby sa snažili byť druhému človeku oporou. Či už telesnou, alebo duševnou.
Tieto zvláštne mrazivé, ale zároveň krásne okamihy života plné posolstva, tiež dokážu človeka duševne posilňovať. Môže v nich vidieť zmysel svojho života. Napríklad, že aj on môže byť účinnou psychickou oporou niekomu ďalšiemu…
