Neviem, či skutočne jestvujú nebeskí anjeli s krídlami, ako ich máme možnosť vídať v televízii alebo knihách. Avšak verím, že keď nás Boh tvoril, vdýchol do nás nielen dušu, ale aj zopár drobných „semienok“ Jeho vlastností. Jedna taká vlastnosť je: láskavá dobrota. Niekedy až priam nadpozemská. Pritom podľa mňa možno nezáleží na tom, či ide o človeka (často) formálneho kresťana alebo ateistu. Myslím, že stačí vytvoriť priestor a dovoliť Bohu, aby sa o tie semienka v nás mohol s otcovskou láskou starať. Ponechať Stvoriteľovi voľný vstup do našich sŕdc. Prečo…? – Preto, aby nás mohol nenápadne, ale pritom viditeľne pretransformovať na úslužných a triezvo obetavých „pozemských Anjelov“ bez krídiel… Niekoľko takýchto Anjelov bez krídiel som mala možnosť stretnúť. Medzi mojich neokrídlených Anjelov patrili aj Lenka s Michalom. Títo moji dvaja pozemskí pomocníci mi neraz ukázali, že aj na tomto nezmyselne upachtenom svete sa dá nájsť pokojom a láskou naplnený kúsok raja.
Poviem ti príbeh.
Cesta do Veľkého Slavkova bola pre bariérovosť miest plná rôznorodých prekážok. Počas zdolávania strmých schodov, chodníkov a pri vysokých vstupoch do vlakov a električiek som mala neraz opakovane srdce kdesi v „gatiach“. Každých päť minút som sa v duchu mimovoľne prihovárala k Bohu: Bože, dovoľ mi, prosím, aby som to PREŽILA – pokiaľ možno so zdravým rozumom…! Boh moju modlitbu vtedy nielen vypočul, ale aj splnil moju prosbu.
Michal bol fyzicky zdatný mladý muž a Lenka jeho šikovná tretia ruka, takže do Veľkého Slavkova a penziónu sme došli všetci v pohodovej nálade. V penzióne nám na poschodí pridelili skromne, ale a pekne útulne zariadenú izbu. V našom apartmáne bolo všetko, čo človek potrebuje, aby sa cítil relaxačne spokojným. Uložili sme si do skríň veci a šli sme poklusom na obed. Majitelia penziónu spolu so svojím kuchárom varili chutnú domácu stravu. Kuchársky kumšt v jedálni zakaždým prenikavo a neodolateľne lákavo rozvoniaval – až sa mi zbiehali v ústach slinky. V obedovom menu varili vždy tri rôzne jedlá, na večeru dve, takže aj pri svojej pankreatickej diéte som si vedela v pohode vybrať vyhovujúce jedlo. Ak náhodou aj nie, tak kuchár sa hneď ponúkol, že uvarí ešte jedno, vyhovujúce. Stačilo mu povedať, ktoré ingrediencie mi nerobili v tom čase zle, a o pätnásť minút uvaril chutné, dobre vyzerajúce jedlo. Ústretovosť aj v tomto smere ma prekvapovala. V penzióne pracovali totiž len traja ľudia. Manželia (majitelia) a jeden mladý kuchár. Títo traja ľudia zvládli obslúžiť cez 150 klientov a vyjsť mi ešte aj ochotne v ústrety, aby som sa tam cítila komfortne. Keď majitelia videli moju telesnú odkázanosť a ako ma Mišo nosil počas dňa v náručí po schodoch do izby a späť na prízemie, dobrovoľne nám ponúkali svoj byt na prízemí. Túto ponuku sme s poďakovaním neprijali, pretože Mišo im s kamennou tvárou tvrdil, že takto by prišiel o dobrú, lacnú posilňovňu. Vďaka ľudskej ústretovosti ľudí v penzióne vo Veľkom Slavkove som našla počas nášho trojdňového pobytu kúsok raja, kde sa zovšadiaľ na nás valil samý úsmev, prívetivé slová a nekonečná ochota. Od nikoho som nepočula slová ako: Nejde to! Nestihneme to! Nikto po mne ,,nehádzal“ prekvapené buľvy , keď počul moju poškodenú reč.
Zrejme v srdciach ľudí v penzióne vo Vysokých Tatrách prebýval alebo práve vstupoval Ježiš. Myslím si, že keby sme všetci dokázali do svojich sŕdc a životov vpustiť Ježiša a správne sme chápali Jeho slová v Biblii, život na zemi by bol oveľa znesiteľnejším. Môj príbeh poukazuje na, že tento svet, ktorý vnímam ako predvstupenku do neba, potrebuje zdravých Anjelov, aby pomáhali vstávať slabším a chorým Anjelom. Platí to aj obrátene. Slabší a chorí pozemskí Anjeli majú možnosť a moc učiť tých fit byť silnejšími a ohľaduplne triezvo citlivejšími – ako? Tak, že dovolia, aby vstupovali do ich životov… Verím, že aj ja som bola takým Anjelom pre moju priateľku Lenku. Domievam sa, že aj moja vytrvalá viera v Boha je mi dobrou učiteľkou, ktorá ma učí milovať tento predstupienkový priestor do nebies aj s veľkými stratami a nálezmi.
