Údajne sa dĺžka života človeka neráta na nádychy a výdychy, ale na zážitky, ktoré mu vyrazia dych. Nepočítala som, koľko zážitkov mi vyrazilo dych. Avšak v mojom živote bol jeden moment, ktorý mi na zopár sekúnd zobral dych a vieru, že voľakde v nebi jestvuje Spravodlivosť. Rozhodca, ktorý rozhoduje aj o tom, kto aký sme a budeme. Tento moment mi nikto z pamäti len tak nevymaže. Ako osemročná som mala možnosť byť svedkom niečoho, čo sa nestáva každý deň. Stala som sa pozorovateľkou akéhosi polovičného uzdravenia – udalosti, ktorá v človeku dokáže zobudiť aj horšiu vlastnosť duše a srdca – sivo-čiernu závisť. Poviem ti príbeh. Spolužiak Ľuboš si zaumienil, že sa naučí chodiť. Jedného dňa počas prestávky zrazu vyhlásil:
„Naučím sa chodiť…!”
„Ako to chceš urobiť?” pýtam sa ho.
„Najprv budem chodiť pomocou vozíka. Budem ho tlačiť pred sebou smerom dozadu. Keď ma z toho bude bolieť chrbát, skúsim ho tlačiť zozadu smerom dopredu. Budem to takto trénovať dovtedy, až kým to nebudem zvládať stopercentne. Potom skúsim chodiť bez vozíka.”
“To sa ti nepodarí.” odsekla som mu rozčúlene.
V tom momente som bola ako neveriaci Tomáš. No ako si Ľuboš zaumienil, tak aj robil. Netrvalo dlho a tlačil svoj invalidný vozík bežným spôsobom. Chodenie pomocou vozíka som považovala za bežne zvládnuteľnú vec. Ľuboš za vozíkom nabral takú istotu, že už mu takéto chodenie pripadalo jednoduché, až malicherné. Začal sa teda vozíka púšťať a chodiť popri stenách chodieb a dverách ústavu. Prenasledovali ho dni, týždne a mesiace plné pádov a bolestí od všelijakých úderov. Ani to ho však neodradilo od jeho úmyslu splniť si, čo si zaumienil. Dokonca ho neodradil ani pád, pri ktorom si rozbil hlavu. Po tomto páde musel nosiť cyklistickú prilbu. Odo dňa, čo sa mu podarilo prejsť chodbami a dvorom bez pridŕžania sa akéhokoľvek predmetu, sa vozíku vyhýbal. Nechcel ho už používať. Všetci sme mu tento úspech priali.

No keď som videla tento obraz pred očami, moje vnútro – zahalené jemným smútkom – sa pýtalo: Kto dáva Ľubošovi ten príkaz “Vstaň a choď?” Ľubošov úspech mi pripadal nespravodlivý. S ním totiž nikto bolestivo necvičil. Dokonca nechodieval ani na kúpeľné liečebné pobyty. Avšak predsa ho voľakto zodvihol z invalidného vozíka – postavil ho na nohy. Kto to bol? Prečo si vybral práve Ľuboša? Jeho chôdza nebola síce dokonalá, zložitý telesný postih sa u ňho nedal ukryť. Dostal však väčšiu samostatnosť a voľnosť pohybu. Do určitého veku ma pri pohľade na túto skutočnosť vždy zabolela duša. Bola som úprimne rada, že mu jeho predsavzatie zázračne vyšlo. Neprešiel ale deň, aby som si pri pohľade na Ľuboša nekládla v duchu otázky: „Pomohla Ľubovi len jeho pevná vôľa, alebo niečo medzi nebom a zemou? Patrí Ľuboš azda medzi vyvolených? Prečo nie ja?” Na dané otázky som vtedy nepoznala odpoveď. Ale mala som si možnosť uvedomiť, že je tu niekto oveľa silnejší, než som ja.

O pár rokov po tejto nevysvetlenej udalosti sa odohralo ďalšie prekvapenie. Na celoslovenskom plese telesne postihnutých v Prešove som zazrela Ľuboša. Stal sa ďalší zázrak, ktorý podľa mňa dokáže urobiť len časový odstup s Ježišovou prácou. Letmý pohľad na Ľubomíra moju dušu už nezaťažil závisť ani sebaľútosť. Preletela mnou oslobodzujúca radosť z toho, že Ľuboša môžem opäť vidieť chodiť po vlastných a spokojne sa zabávať s kamarátmi.

Dnes viem, že to, čo mne niekedy pripadá nespravodlivé a prísne, v Božích očiach môže byť spravodlivé a dobré. Boh vždy vie, čo je pre mňa dobré a v akom telesnom stave mu môžem slúžiť najlepšie. Nie som ani chodiaca a ani sebestačná. Boh mi však dal veľký dar. Vložil do mňa danosť písania – aj cez túto schopnosť môžem byť Jeho nástrojom. Nástrojom, ktorý stále dolaďuje, aby lepšie „hral“ piesne o Jeho dobrote a láske”. Boh možno nechce, aby som bola úžasná navonok. Možno túži, aby sa stalo krásnym moje vnútro. Asi má v úmysle, aby som sa naučila od Neho prijímať všetko, čo mi dáva s vďačnosťou a s pokojom v duši. V období, keď ma prepadá smútok a nemám chuť ísť ďalej, je práve Ježiš ten, čo mi “povie”:

“Nefňukaj, vstaň a choď ďalej!”

Môže sa stať, že človeku začne telo bolestivo chátrať oveľa skôr, ako sa uňho dostaví pani staroba. Vtedy buď človeka prepadne slečna sebaľútosť, alebo sa v ňom zobudí chlapík mozog, ktorý začne vysokými otáčkami premýšľať, ako túto nepriazeň znížiť. Začne teda pracovať so svojimi kamarátkami fantáziou a kreativitou. Tie človeku neraz môžu pomôcť. Napríklad aj v tom, ako posilňovať priateľstvá. A to aj vtedy, keď mu vlastné telo nedovoľuje opustiť byt alebo izbu.

Poviem ti príbeh.

Keď moje, od narodenia neposlušné telo, začali prepadávať bolestivé neduhy, dostávala som sa viac a viac do každodennej osamelosti. Tá mi začala sadať na myseľ a prikryla ju pochmúrnosťou. V tých dňoch, keď moja osamelosť trochu opadla a telesné bolesti ustúpili, dokázala som premýšľať, ako využiť to, čo mi môj nebeský Strážca ponechal plne funkčné. Chlapíka mozog a dievčence fantáziu s kreativitou. Raz, keď sa po dlhšom období prebrali, na um mi sadol skvelý nápad…!
Zorganizujem menšiu párty.
V hlave sa mi rozvírili myšlienky. Keď nemôžem ja chodievať pravidelne medzi ľudí, môžu prísť oni za mnou. Párty sa teda uskutočnila. Po dvojmesačnej príprave s mojou kamoškou Timkou som v jednu sobotu zorganizovala stretnutie s deťmi a ich rodičmi zo zboru Cirkvi bratskej v Košiciach. Toto popoludnie som pomenovala: „Trikrát Déčko“. Nazvala som ho tak, pretože som to organizovala pri príležitosti dňa detí. Čiže: Deň detí s Dankou. DDD. Alebo: „Trikrát Déčko“.
Deťom som dala možnosť priviesť so sebou svojich známych a kamarátov. Pripravila som im s Timkou rozličné súťaže a hry, pesničky a aj občerstvenie. Na začiatku párty nám kazateľ (ktorého som tiež pozvala a poprosila, aby si pripravil pre túto príležitosť nejaký biblický príbeh) vyšiel v ústrety a pripravil si pre nás príbeh o Abrahámovom povolaní. Potom sme spievali dve piesne. V jednej sme hľadali dve stratené ovečky. Úspešne sme ich aj našli. Dobre sme sa pritom zabavili, aj zasmiali.
Po piesňach si deti trápili svoje hlavičky hádankami. Najviac ich zamestnala táto: „Čo nemá Pán Boh?“ Kým padla správna odpoveď, všetci sme sa pobavili na nečakane vtipných odpovediach, ktoré vyzerali asi takto: „Pán Boh nemá dom.“ „Pán Boh nemá auto.“ „Pán Boh nemá vlasy.“ Ale tá správna odpoveď akosi neprichádzala. Keďže na prítomných deťoch nebol ani náznak únavy či nudy, pokračovalo sa v gradujúcej zábave a súťažnom zápolení.
Keď si medzi nás sadla teta únava, vyhodnotili sme súťaže. Rozdala som mojim malým priateľom diplomy a „fidorkové“ medaily. Tie mali dvojitý účel. Potešiť dušu a zároveň pohladiť chuťové poháriky. Odmenou za snahu pre mojich kamarátov – aj pre mňa – bola vtedy radosť, ktorá žiarila z očí prítomných detí.
U mňa sa okrem toho dostavil pocit, že aj popri neľahkom údele mi môj nebeský Strážca dožičil mať aj svoju rodinu plnú detí a priateľov, ktorým dokážem pomôcť na niekoľko hodín zabudnúť na každodenné povinnosti a starosti. Júnová párty ma priviedla k poznaniu, že s vierou v srdci, s jasnou mysľou a priateľmi nablízku môžem mať slobodnú dušu, aj v chorobami obmedzenom tele. Tak čo, prišiel si v priebehu čítania tohto príbehu na to, čo nemá Pán Boh, ale ty to možno máš?

Neraz som premýšľala nad tým, ako sa cíti netopier, keď visí dole hlavou. Keď som sa však ako dvanásťročná v netopierej polohe ocitla osobne, nebolo mi veru všetko jedno a začala som prosiť Boha o pomoc, aj keď som si nebola stopercentne istá, či naozaj existuje – netušila som, či ľuďom dokáže v kritických situáciách naozaj pomôcť. No o pár chvíľ mi ukázal, že dokáže.

Poviem ti príbeh.

Teta Mery ma z vodoliečby priviezla do veľkej telocvične. Boli v nej drevené polohovacie kliny, niekoľko žineniek a drevený chodník na tréning chôdze. Okrem toho pri stene stál stôl. Vyzeral obyčajne a neškodne. Jeho vrchná časť bola drevená, potiahnutá molitanom a koženkou. To všetko bolo ešte prekryté látkou. Jeho konštrukcia bola železná, na jednom mieste tvarovaná do kruhu. Videla som ho prvýkrát. Myslela som si, že slúži na cvičenie s pacientom, aby rehabilitačný pracovník nemusel sedieť alebo kľačať na zemi. Mery s Terezou ma naňho bez akéhokoľvek vysvetlenia položili. Tereza mi začala dávať nohy do hrubých kožených puzdier, ktoré utiahla a prichytila o konštrukciu stola. Dvanásťročné dievča, napäté otázkami a obavami čakalo, čo sa o chvíľu s ňou udeje. Srdce mi zarezávalo na plné obrátky, ako bežcovi na pretekoch. Sestra začala hýbať kolesom na konštrukcii stola. Ten sa začal hýbať tak, že nohy sa mi dostávali do vertikálnej polohy. O krátku chvíľu som visela dole hlavou ako netopier. V tejto polohe ma ponechali v miestnosti samu. Spočiatku sa mi to zdalo zábavné. No aspoň som už vedela, ako sa žije netopierovi a v duchu som sa na tom smiala. Po niekoľkých minútach ma táto veselosť prechádzala a vystriedala ju ťahavá bolesť celého tela. Popritom sa začínala hlásiť aj ostrá bolesť hlavy. Mala som pocit, že padám dolu. Chcelo sa mi kričať: „Pomóc! Padám!“ Bolesť tela mi to však nedovolila. Asi po polhodine tohto trápenia prišla ku mne sestra Tereza a vrátila ma do horizontálnej polohy. Vydýchla som si. Po tomto úkone opäť odo mňa odišla. Cítila som sa ako stroskotanec na pustom ostrove. V ušiach mi šumelo, ako keby som sedela niekde pri mori.
Na trakcii (takto sa volal ten úúúžasný stôl na cvičenie) som ležala až do obeda. Na oddelenie ma priviezla rehabilitačná sestra červenú ako sovietsku zástavu. Vyzerala som akoby som mala horúčku. Sťažovala som sa na bolesť hlavy. Teplotu som však nemala. Trakciu som bola nútená absolvovať každý deň nehľadiac na silné bolesti hlavy a neskôr aj bedrového kĺbu ľavej nohy. Táto procedúra mi uvoľňovala svaly a šľachy, no zároveň aj potichu ubližovala. Pri absolvovaní tejto „šetrnej“ procedúry pri mne asi stáli všetci moji anjeli. Pocit, že sa pri polohovaní zo stola pomaly zosúvam, nebol len pocitom, ale holým faktom. Počas toho som sa zakaždým v duchu modlila: „Ježišu, ak naozaj existuješ a máš ma rád, nenechaj ma prosím pristáť na hlave ako bedmintonový košíček!“ Pritom som si ani neuvedomovala následky takéhoto pristátia. O chvíľu prišla do telocvične sestra po rehabilitačnú pomôcku. Obzrela sa smerom k trakcii a hlasne skríkla: „Bože môj! Veď ty padáš!“ Rýchle pribehla ku stolu a dala ho do normálnej polohy volajúc na sestru Terezu, ktorá bola za mňa zodpovedná. V ten deň som si prvýkrát uvedomila, že to s tým Ježišom asi nebude len taká bájka, keď moju prosbu vypočul a nenechal ma spadnúť.

Bol toto dôkaz, že sa o mňa zaujíma?

Myslím, že áno. Dnes viem o Bohu jednu základnú a dôležitú vec – aj keď nemá uši, počuje, aj keď nemá ruky, dokáže pomôcť.

Kedy je klamstvo klamstvom? Kedy je naším Pánom trestané a kedy odpustené?
Čo sa stane človeku, ak je na prvý pohľad nevinné a nemá v sebe takmer žiadnu bolesť pre iného človeka v našom okolí? Psychológovia tvrdia, že deti neklamú. Aká je však skutočnosť a pravda? – Podľa mňa dieťa tiež dokáže zaklamať. Len lož detí je možno nevedomá… Neviem ako ty, ale ja som už ako malé dievčatko pocítila, že luhať sa nemá – klamstvo má totiž krátke nohy a skôr či neskôr vyjde najavo. Dokonca aj vtedy, keď sa to klamstvo zrodí z obľúbenosti ku konkrétnej osobe.

Poviem ti príbeh.

Ako päťročné dievčatko som prestala používať plienky. Na tomto oneskorenom úspechu mali zásluhu dve sestričky, Irenka a Vlaďka. Všimli si totiž, že moje kamošky plienky sú dlhší čas suché, a tak zahájili vytrvalý tréning suchých gatí. Moje dve milé trénerky ma za suché plienkové kamarátky chválili pri každom prebaľovaní či protestnom plači, keď so mnou utekali navštíviť pána “Pišuburka” (WC). Postupom času som si na tú každodennú tortúru zvykla a cítila som sa ako filmová hrdinka, ktorá zachránila celý svet. Obe sestričky som mala rada. Irenku však predsa len o trochu viac. Prečo? Brávala ma pri každej príležitosti na prechádzky po areáli liečebne. Keď mala osobné voľno, z času na čas po mňa zašla a “uniesla” ma na prechádzku aj mimo nej, kde sme boli celkom samé. Darilo sa jej ma spontánne rozosmievať. Cítila som sa šťastne a v bezpečí. Bola mi akoby druhou mamkou.

Mala som ju tak rada, že som z obľúbenosti sestričku Vlaďku pri poobedňajšom vyprázdňovaní klamala len kvôli tomu, aby ku mne chodila Irenka častejšie. Pýtala sa ma viackrát: „Už si hotová?” Stále som krútila hlavou, že nie. Div, že som si ju neodkrútila z krku. Túžila som, aby ma obslúžila a pochválila moja „mamička Irenka”. Pri pochvale od nej som „rástla”. Neočakávala som, že moje klamanie z obľúbenosti bude mať neblahý následok. Moja prefíkanosť však mala krátka nohy a čoskoro vyšla najavo. Pri poobedňajšom povinnom odpočinku sa otvorili dvere izby, kde som ležala aj ja a vstúpila do nej Vlaďka, držiac v ruke veľkú striekačku. Približovala sa smerom k mojej postieľke a ja som na ňu vyvalila moje buľvy. „Vieš na čo tá striekačka slúži?” spýtala sa ma. Záporne som zavrtela hlavou. „Tak ja ti to poviem – na deti, ktoré nepekne klamú.” povedala a tvárila sa, že mi ide dať včielku do jazyka. Rozplakala som sa a sľúbila som, že už nikdy nebudem klamať. Veľký kovový strašiak, striekačka Janetka, z izby odišla. Sestrička sa za chvíľu vrátila späť s prázdnymi rukami. Videla, že nespím. Chcela, aby som zabudla na strašidelnú výchovnú lekciu. Bolo jej ľúto, že ma tak veľmi vyľakala. Ľahla si ku mne do postieľky, aj keď bola pre ňu trochu malá. Hladkala ma po chrbátiku a tak mi privodila bezstarostný spánok.

Príučka sestričky Vlaďky so strašiakom Janetkou mala a stále má dokonalý účinok. Usilujem sa neklamať a skutočnosť, ktorou by som mohla niekomu ublížiť sa usilujem povedať čo najcitlivejšie. Poviem ti pravdu, netrúfam si tu analyzovať to, čo a kedy Pán trestá a odpúšťa človeku. Viem však s istotou, že mne toho už odpustil neúrekom, a ak aj odhalí u mňa takzvané “milosrdné klamstvo”, vždy vie prečo som sa k nemu uchýlila a s otcovskou láskou mi odpúšťa. V tomto smere sa Boh od nás odlišuje, že On nikdy neklame a nám opakovane ukazuje svoju lásku a milosť. Dáva nám tým aj novú príležitosť ku náprave. To je práve to, čo ma k Nemu priťahuje viac a viac. Už netúžim od Neho odísť, zatiaľ čo pri ľuďoch je to v mojom prípade veľmi premenlivé.

Keď stratíme dôležitý kľuč, začneme ho hľadať. Hľadal by ho snáď každý. No stáva sa, že začneme hľadať niečo, čo v skutočnosti ani nepotrebujeme. Pri tom hľadaní zrazu pôsobíme na ľudí naivne, niekedy až hlúpo. Avšak v živote človeka sa nedeje nič bezdôvodne. Aj tieto momenty nás môžu priviesť k celkom zaujímavému zamysleniu.

Poviem ti príbeh.

Kamila je telesne postihnutá. Potrebovala modernejší komunikačný prostriedok. Desať rokov používala písací stroj Conzul, ktorý bol pre ňu dôležitou spojkou s ľuďmi. Avšak situácia sa postupne zmenila. Obsluha písacieho stoja sa jej stávala viac a viac zložitou. Kamila teda obmedzila písomný kontakt s rodinou a priateľmi. Považovala svoje riešenie za celkom dobré. Po niekoľkých týždňoch jej však  kontakt s ľuďmi začal viac a viac chýbať. Premýšľala teda, ako vzniknutú situáciu vyrieši.  Kamila má vo svojom srdci miesto aj pre jej osobného radcu, ktorý jej trpezlivo radil. Nabádal  ju, aby sa nebála poprosiť o pomoc.
„Pros a tvoje prosby budú vypočuté.“
Nakoniec dala na jeho radu. Napísala list do firmy, ktorá sa zaoberá zapájaním počítačových sietí. Po dvoch mesiacoch očakávania, ale aj pochybností, či bola žiadosť prečítaná a vypočutá, prišla radostná chvíľa. Domov jej doručili stolný počítač 486-tku. Kamilina duša aj srdce plesali nekonečnou radosťou. Vznikla však aj neočakávaná komplikácia. Aká?
V izbe na stole mlčky ležal počítač. Kamila prišla k nemu a stlačila na kvádrovej veci podlhovasté tlačidlo: „Power“. Počítač začal vrčať, hrkotať a blikať. Ako keby chcel svojej novej majiteľke naznačiť, že ho niečo trápi a potrebuje odbornú pomoc. Po chvíľke s tým prestal. Raz sa na monitore zjavila tmavomodrá obrazovka s anglickým textom.  Kamila z neho vyrozumela toto: „Error (chyba), please (prosím), key (kľúč), memory  (pamäť)“.
Kamila logicky začala svojho kvadráčika prezerať zo všetkých strán. Žiaden otvor sa jej  však na ňom nezdal  byť  vhodným na použitie kľúča. Hm. Prečo počítač  prosí o kľúč k pamäti? Kde ho mám hľadať? Premýšľala v duchu Kamila.

„Dostala som s počítačom nejaký kľúč?“

Začala prehľadávať okolie stola. Nič však v blízkosti počítača, čo by aspoň trochu pripomínalo kľúč, nenašla. Hľadanie nevzdala! Zišla zo stoličky na koberec. Spod postele začala vyťahovať všelijaké škatule rôznych veľkostí a starostlivo prezerala  poklady, ktoré v nich skrývala. No ani v nich sa nič nepodobalo na užitočný kľúč k počítaču.  Detektív Kamila prehľadala dokonca aj všetky zásuvky v jej izbe. Taktiež deky či rôzne vrecúška a vrecká…Kamila sa nachvíľu zamyslela, či s chorým počítačom dostala aj neviditeľný kľúč k múdrosti, aktívnejšiemu a šťastnému životu.
Existuje však  niečo také?
Myslím si, že áno. Aj môj život nejako fungoval a funguje. Niekedy som bola a som hore, inokedy dole. Niekedy bez bolestí, inokedy s bolesťami. Niekedy som prežívala radosť, inokedy zas zúfalý strach. Niekedy som bola obklopená ľuďmi, ktorí mi dodávali životný elán. Inokedy (žiaľ častejšie a častejšie) som sa pred nimi radšej ponárala do tmavej a hmlistej samoty. Tá nado mnou ticho a nenápadne rozprestierala svoje veľké čiernosivé krídla. Každým dňom to robila intenzívnejšie. Aj keď vonku svietilo žiarivé a hrejivé slnko, moje dni stemneli. Postupne som sa pred ľuďmi a svetom uzatvárala hlbšie a hlbšie. Môj vnútorný svet zahalili beznádej, osamelosť, strach a hmla. Ani som si nevšimla, ale kľúč k aktívnemu a šťastnému životu som prestala hľadať. Nevedela som, či vôbec existuje a vlastne bolo mi to už jedno.

Kľúč sa ale v mojom živote nečakane zjavil. On sám si ma našiel. No nebol to kľúč, ktorý používame na odomknutie bytu alebo skrine. Tento kľúč sa k môjmu srdcu pomaly, trpezlivo a nežne približoval. Postupne si ku mne našiel cestu. Otvoril dvere v mojom vnútri dokorán a dodnes pre Ňho ostali otvorené.