Neraz som premýšľala nad tým, ako sa cíti netopier, keď visí dole hlavou. Keď som sa však ako dvanásťročná v netopierej polohe ocitla osobne, nebolo mi veru všetko jedno a začala som prosiť Boha o pomoc, aj keď som si nebola stopercentne istá, či naozaj existuje – netušila som, či ľuďom dokáže v kritických situáciách naozaj pomôcť. No o pár chvíľ mi ukázal, že dokáže.
Poviem ti príbeh.
Teta Mery ma z vodoliečby priviezla do veľkej telocvične. Boli v nej drevené polohovacie kliny, niekoľko žineniek a drevený chodník na tréning chôdze. Okrem toho pri stene stál stôl. Vyzeral obyčajne a neškodne. Jeho vrchná časť bola drevená, potiahnutá molitanom a koženkou. To všetko bolo ešte prekryté látkou. Jeho konštrukcia bola železná, na jednom mieste tvarovaná do kruhu. Videla som ho prvýkrát. Myslela som si, že slúži na cvičenie s pacientom, aby rehabilitačný pracovník nemusel sedieť alebo kľačať na zemi. Mery s Terezou ma naňho bez akéhokoľvek vysvetlenia položili. Tereza mi začala dávať nohy do hrubých kožených puzdier, ktoré utiahla a prichytila o konštrukciu stola. Dvanásťročné dievča, napäté otázkami a obavami čakalo, čo sa o chvíľu s ňou udeje. Srdce mi zarezávalo na plné obrátky, ako bežcovi na pretekoch. Sestra začala hýbať kolesom na konštrukcii stola. Ten sa začal hýbať tak, že nohy sa mi dostávali do vertikálnej polohy. O krátku chvíľu som visela dole hlavou ako netopier. V tejto polohe ma ponechali v miestnosti samu. Spočiatku sa mi to zdalo zábavné. No aspoň som už vedela, ako sa žije netopierovi a v duchu som sa na tom smiala. Po niekoľkých minútach ma táto veselosť prechádzala a vystriedala ju ťahavá bolesť celého tela. Popritom sa začínala hlásiť aj ostrá bolesť hlavy. Mala som pocit, že padám dolu. Chcelo sa mi kričať: „Pomóc! Padám!“ Bolesť tela mi to však nedovolila. Asi po polhodine tohto trápenia prišla ku mne sestra Tereza a vrátila ma do horizontálnej polohy. Vydýchla som si. Po tomto úkone opäť odo mňa odišla. Cítila som sa ako stroskotanec na pustom ostrove. V ušiach mi šumelo, ako keby som sedela niekde pri mori.
Na trakcii (takto sa volal ten úúúžasný stôl na cvičenie) som ležala až do obeda. Na oddelenie ma priviezla rehabilitačná sestra červenú ako sovietsku zástavu. Vyzerala som akoby som mala horúčku. Sťažovala som sa na bolesť hlavy. Teplotu som však nemala. Trakciu som bola nútená absolvovať každý deň nehľadiac na silné bolesti hlavy a neskôr aj bedrového kĺbu ľavej nohy. Táto procedúra mi uvoľňovala svaly a šľachy, no zároveň aj potichu ubližovala. Pri absolvovaní tejto „šetrnej“ procedúry pri mne asi stáli všetci moji anjeli. Pocit, že sa pri polohovaní zo stola pomaly zosúvam, nebol len pocitom, ale holým faktom. Počas toho som sa zakaždým v duchu modlila: „Ježišu, ak naozaj existuješ a máš ma rád, nenechaj ma prosím pristáť na hlave ako bedmintonový košíček!“ Pritom som si ani neuvedomovala následky takéhoto pristátia. O chvíľu prišla do telocvične sestra po rehabilitačnú pomôcku. Obzrela sa smerom k trakcii a hlasne skríkla: „Bože môj! Veď ty padáš!“ Rýchle pribehla ku stolu a dala ho do normálnej polohy volajúc na sestru Terezu, ktorá bola za mňa zodpovedná. V ten deň som si prvýkrát uvedomila, že to s tým Ježišom asi nebude len taká bájka, keď moju prosbu vypočul a nenechal ma spadnúť.
Bol toto dôkaz, že sa o mňa zaujíma?
Myslím, že áno. Dnes viem o Bohu jednu základnú a dôležitú vec – aj keď nemá uši, počuje, aj keď nemá ruky, dokáže pomôcť.
