Keď stratíme dôležitý kľuč, začneme ho hľadať. Hľadal by ho snáď každý. No stáva sa, že začneme hľadať niečo, čo v skutočnosti ani nepotrebujeme. Pri tom hľadaní zrazu pôsobíme na ľudí naivne, niekedy až hlúpo. Avšak v živote človeka sa nedeje nič bezdôvodne. Aj tieto momenty nás môžu priviesť k celkom zaujímavému zamysleniu.
Poviem ti príbeh.
Kamila je telesne postihnutá. Potrebovala modernejší komunikačný prostriedok. Desať rokov používala písací stroj Conzul, ktorý bol pre ňu dôležitou spojkou s ľuďmi. Avšak situácia sa postupne zmenila. Obsluha písacieho stoja sa jej stávala viac a viac zložitou. Kamila teda obmedzila písomný kontakt s rodinou a priateľmi. Považovala svoje riešenie za celkom dobré. Po niekoľkých týždňoch jej však kontakt s ľuďmi začal viac a viac chýbať. Premýšľala teda, ako vzniknutú situáciu vyrieši. Kamila má vo svojom srdci miesto aj pre jej osobného radcu, ktorý jej trpezlivo radil. Nabádal ju, aby sa nebála poprosiť o pomoc.
„Pros a tvoje prosby budú vypočuté.“
Nakoniec dala na jeho radu. Napísala list do firmy, ktorá sa zaoberá zapájaním počítačových sietí. Po dvoch mesiacoch očakávania, ale aj pochybností, či bola žiadosť prečítaná a vypočutá, prišla radostná chvíľa. Domov jej doručili stolný počítač 486-tku. Kamilina duša aj srdce plesali nekonečnou radosťou. Vznikla však aj neočakávaná komplikácia. Aká?
V izbe na stole mlčky ležal počítač. Kamila prišla k nemu a stlačila na kvádrovej veci podlhovasté tlačidlo: „Power“. Počítač začal vrčať, hrkotať a blikať. Ako keby chcel svojej novej majiteľke naznačiť, že ho niečo trápi a potrebuje odbornú pomoc. Po chvíľke s tým prestal. Raz sa na monitore zjavila tmavomodrá obrazovka s anglickým textom. Kamila z neho vyrozumela toto: „Error (chyba), please (prosím), key (kľúč), memory (pamäť)“.
Kamila logicky začala svojho kvadráčika prezerať zo všetkých strán. Žiaden otvor sa jej však na ňom nezdal byť vhodným na použitie kľúča. Hm. Prečo počítač prosí o kľúč k pamäti? Kde ho mám hľadať? Premýšľala v duchu Kamila.
„Dostala som s počítačom nejaký kľúč?“
Začala prehľadávať okolie stola. Nič však v blízkosti počítača, čo by aspoň trochu pripomínalo kľúč, nenašla. Hľadanie nevzdala! Zišla zo stoličky na koberec. Spod postele začala vyťahovať všelijaké škatule rôznych veľkostí a starostlivo prezerala poklady, ktoré v nich skrývala. No ani v nich sa nič nepodobalo na užitočný kľúč k počítaču. Detektív Kamila prehľadala dokonca aj všetky zásuvky v jej izbe. Taktiež deky či rôzne vrecúška a vrecká…Kamila sa nachvíľu zamyslela, či s chorým počítačom dostala aj neviditeľný kľúč k múdrosti, aktívnejšiemu a šťastnému životu.
Existuje však niečo také?
Myslím si, že áno. Aj môj život nejako fungoval a funguje. Niekedy som bola a som hore, inokedy dole. Niekedy bez bolestí, inokedy s bolesťami. Niekedy som prežívala radosť, inokedy zas zúfalý strach. Niekedy som bola obklopená ľuďmi, ktorí mi dodávali životný elán. Inokedy (žiaľ častejšie a častejšie) som sa pred nimi radšej ponárala do tmavej a hmlistej samoty. Tá nado mnou ticho a nenápadne rozprestierala svoje veľké čiernosivé krídla. Každým dňom to robila intenzívnejšie. Aj keď vonku svietilo žiarivé a hrejivé slnko, moje dni stemneli. Postupne som sa pred ľuďmi a svetom uzatvárala hlbšie a hlbšie. Môj vnútorný svet zahalili beznádej, osamelosť, strach a hmla. Ani som si nevšimla, ale kľúč k aktívnemu a šťastnému životu som prestala hľadať. Nevedela som, či vôbec existuje a vlastne bolo mi to už jedno.
Kľúč sa ale v mojom živote nečakane zjavil. On sám si ma našiel. No nebol to kľúč, ktorý používame na odomknutie bytu alebo skrine. Tento kľúč sa k môjmu srdcu pomaly, trpezlivo a nežne približoval. Postupne si ku mne našiel cestu. Otvoril dvere v mojom vnútri dokorán a dodnes pre Ňho ostali otvorené.
