Keď vyslovíme slovo večera, pred očami sa nám môže vynoriť dobré jedlo, rodina či dokonca obraz poslednej večere učeníkov s Ježišom. Falošne milý prístup nie je vždy to isté ako pochopenie či tolerancia. Vtedy sa vám aj tá najchutnejšia večera, ktorá je sladká, stáva nepríjemne horkou a prestáva vám chutiť.
Poviem ti príbeh.
Počas dňa v liečebni Marína v Kováčovej som zazrela sanitárku. Pripomenula mi moju babičku z Moravy. Nielen svojím výzorom, ale aj prístupom k deťom. Tí, ktorí boli v liečebni dlhšie, ju oslovovali Gitka. Bola veľmi obľúbená. Vykonávala prevažne práce v kuchyni, no nechýbala jej však ani chuť a ochota pomôcť na oddelení. Zoznámila som sa s ňou trochu zvláštne. Nedokázala som sa stravovať bez nepríjemností. Často som bola zašpinená od jedla, ktoré mi z lyžice alebo z taniera spadlo na obrus či dokonca rovno na oblečenie. Občas moje jedlo z lyžice pritiahla s plesknutím dokonca aj zemská príťažlivosť. Ako keby bola hladná. Mala som chuť vynadať jej. Ani pri jedení slivkových gúľ s makom to nebolo inak. Deti sa mi smiali:
„Prasiatko, prasiatko! Fuj! Nedá sa s tebou jesť za jedným stolom! Je nám z teba na grcanie.“
„Ešteže vy ste samá dokonalosť“, pomyslela som si celá zafúľaná od maku.
Boli ako dotieravý hmyz, ktorého sa len tak ľahko nedá zbaviť. So slzami v očiach som dojedla večeru. Samostatne som sa pomaly odsunula do herne, kde som sa z plných pľúc rozplakala. Cítila som sa ako smradľavý odpadkový kôš, ktorý je potrebné urýchlene vysypať a umyť. Môj plač začula teta Gitka. Vošla do izby, kam som sa medzitým plačúc vozíkom presunula.
Opýtala sa ma: „Čo sa stalo?“
„Pri večeri sa jej dievčatá v jedálni smiali z toho, ako je,“ odpovedali dievčatá snažiace sa utíšiť ma.
„Prečo som taká chybná?“ vzlykala som. „Radšej som sa ani nemala narodiť!“
Gitka na mňa súcitne pozrela a objala ma. „Nehovor takto, dievčatko moje. Mamka ťa má určite rada takú, akú ťa stvoril Boh. On všetko vidí, počuje a určite sa mu nepáči to, čo vravíš. Z postihu druhého sa smejú len hlupáci! Radšej sa najem pri inteligentnom „prasiatku“ ako pri čistom hlupákovi.“
Pri týchto slovách som mala pocit, že je pri mne mama a stařenka (takto som volala moju babičku z Moravy). Týmto súcitným prístupom si moje nedôverčivé vnútro, plné smútku a pocitu osamelosti, úplne získala.
Ešte v ten večer som v posteli premýšľala nad tým, čo mi povedala. Naozaj by bola ochotná sa pri mne najesť? Povedala to len preto, aby som prestala plakať?
Myslím si, že keby k tomu mala príležitosť, tak to pokojne urobí. Vyžarovala z nej zvláštne hrejivá ľudskosť a pokora. Často som premýšľala, čím to je, že bola práve taká. Dnes to viem. V jej srdci a živote pôsobil Ježiš. Vždy, keď mala mať v kuchyni rannú zmenu, sme s Gabikou vstali už o piatej. Chceli sme byť o šiestej hodine oblečené a umyté, aby sme jej mohli pomáhať s prestieraním. Gabika mi naložila čo najviac hrnčekov na kolená, ktoré sme následne rozdávali po stoloch. Takto sme Gitke pomáhali aj pred obedom, pokiaľ nám na to vyšiel čas. Spočiatku som túto činnosť robila s obavami, že mi z kolien popadajú hrnčeky, taniere a príbory. Postupom času som v tejto činnosti získavala rutinu a robila som to s nadšením.
Cítila som sa nenahraditeľná a užitočná. Dokonca som zabudla na to, že som postihnutá. Gitka nikdy nešetrila poďakovaním za našu dobrovoľnú pomoc, ani občasnými sladkými odmenami, začo sme jej boli veľmi vďačné. Mne táto vďačnosť vydržala dodnes. Prečo? Pretože Boh mi cez pani Margitu
ukázal, že nie všetci ľudia majú radi fiktívnu dokonalosť. Vždy existuje možnosť ako byť užitočným aj nedokonale. Primeraný súcit s Božou prítomnosťou dokážu zázraky. Dodá človeku chuť žiť a niečo robiť aj pri obmedzených možnostiach. Dnes už viem, že by sa so mnou – ufúľanou osobou od nejakého jedla – najedla nie len teta Gitka, ale aj samotný Ježiš, ktorý podľa mňa nehľadí na náš vonkajší výzor.
