Môže sa stať, že človeku začne telo bolestivo chátrať oveľa skôr, ako sa uňho dostaví pani staroba. Vtedy buď človeka prepadne slečna sebaľútosť, alebo sa v ňom zobudí chlapík mozog, ktorý začne vysokými otáčkami premýšľať, ako túto nepriazeň znížiť. Začne teda pracovať so svojimi kamarátkami fantáziou a kreativitou. Tie človeku neraz môžu pomôcť. Napríklad aj v tom, ako posilňovať priateľstvá. A to aj vtedy, keď mu vlastné telo nedovoľuje opustiť byt alebo izbu.
Poviem ti príbeh.
Keď moje, od narodenia neposlušné telo, začali prepadávať bolestivé neduhy, dostávala som sa viac a viac do každodennej osamelosti. Tá mi začala sadať na myseľ a prikryla ju pochmúrnosťou. V tých dňoch, keď moja osamelosť trochu opadla a telesné bolesti ustúpili, dokázala som premýšľať, ako využiť to, čo mi môj nebeský Strážca ponechal plne funkčné. Chlapíka mozog a dievčence fantáziu s kreativitou. Raz, keď sa po dlhšom období prebrali, na um mi sadol skvelý nápad…!
Zorganizujem menšiu párty.
V hlave sa mi rozvírili myšlienky. Keď nemôžem ja chodievať pravidelne medzi ľudí, môžu prísť oni za mnou. Párty sa teda uskutočnila. Po dvojmesačnej príprave s mojou kamoškou Timkou som v jednu sobotu zorganizovala stretnutie s deťmi a ich rodičmi zo zboru Cirkvi bratskej v Košiciach. Toto popoludnie som pomenovala: „Trikrát Déčko“. Nazvala som ho tak, pretože som to organizovala pri príležitosti dňa detí. Čiže: Deň detí s Dankou. DDD. Alebo: „Trikrát Déčko“.
Deťom som dala možnosť priviesť so sebou svojich známych a kamarátov. Pripravila som im s Timkou rozličné súťaže a hry, pesničky a aj občerstvenie. Na začiatku párty nám kazateľ (ktorého som tiež pozvala a poprosila, aby si pripravil pre túto príležitosť nejaký biblický príbeh) vyšiel v ústrety a pripravil si pre nás príbeh o Abrahámovom povolaní. Potom sme spievali dve piesne. V jednej sme hľadali dve stratené ovečky. Úspešne sme ich aj našli. Dobre sme sa pritom zabavili, aj zasmiali.
Po piesňach si deti trápili svoje hlavičky hádankami. Najviac ich zamestnala táto: „Čo nemá Pán Boh?“ Kým padla správna odpoveď, všetci sme sa pobavili na nečakane vtipných odpovediach, ktoré vyzerali asi takto: „Pán Boh nemá dom.“ „Pán Boh nemá auto.“ „Pán Boh nemá vlasy.“ Ale tá správna odpoveď akosi neprichádzala. Keďže na prítomných deťoch nebol ani náznak únavy či nudy, pokračovalo sa v gradujúcej zábave a súťažnom zápolení.
Keď si medzi nás sadla teta únava, vyhodnotili sme súťaže. Rozdala som mojim malým priateľom diplomy a „fidorkové“ medaily. Tie mali dvojitý účel. Potešiť dušu a zároveň pohladiť chuťové poháriky. Odmenou za snahu pre mojich kamarátov – aj pre mňa – bola vtedy radosť, ktorá žiarila z očí prítomných detí.
U mňa sa okrem toho dostavil pocit, že aj popri neľahkom údele mi môj nebeský Strážca dožičil mať aj svoju rodinu plnú detí a priateľov, ktorým dokážem pomôcť na niekoľko hodín zabudnúť na každodenné povinnosti a starosti. Júnová párty ma priviedla k poznaniu, že s vierou v srdci, s jasnou mysľou a priateľmi nablízku môžem mať slobodnú dušu, aj v chorobami obmedzenom tele. Tak čo, prišiel si v priebehu čítania tohto príbehu na to, čo nemá Pán Boh, ale ty to možno máš?
