Snáď každému človeku na tomto svete sa najmenej raz počas života stane, že kvôli rôznym okolnostiam nedokáže vidieť zmysel svojho života. Uvedomovať si ho môže začať, keď nastane neočakávaný moment. Jeden takýto okamih sa stal aj mne.
Poviem ti príbeh.
Patrím k ľuďom, ktorým z hora pridelili rolu rodinnej tety. Keďže som inak obdarovaná, aj poslanie tety má v mojom živote iné podoby. Deti z mojej širšej rodiny sa dokážu nad mojím životom neočakávane a s radosťou zamyslieť. “Hmm… Ako sa dostaneš na vozík…? Kto ťa bude naň usádzať, keď už nebudeš mať rodičov? – Naozaj neviem,“ zamyslela sa nado mnou moja vtedy ešte len štvorročná neter. S napätím som očakávala, ako tento meditačný monológ bude pokračovať. „Ja už viem. Budeš musieť mať vozík blízko postele.“ – povedala. Na niekoľko sekúnd na mňa padol mlčky jej hĺbavý pohľad. Po ňom sa malá Michaelka opäť radostne rozhovorila a spontánne z nej vyletelo: „No, ale ako sa naň dostaneš, keď tu nemáš nič, čoho by si sa chytila?“ Pokračovala vo svojom bádaní. Pozrela som sa na ňu s úsmevom. Videla som na nej, ako sa jej od premýšľania v hlave pretáčajú všetky mozgové závitky. Div, že sa jej z hlavy nezačalo dymiť. Po chvíľke usilovného premýšľania zvolala: „Už viem!“ Myslela som si, že spomenie ľudí, ktorí mi budú podľa nej pomáhať. Napríklad: Jej rodičov alebo samu seba. Ona však povedala: „Budeš mať manžela, ktorý ti bude pomáhať.“ Táto bezprostredná hláška ma rozosmiala k slzám. Čakala som, že touto vtipnou hláškou príde koniec neterkinej meditácie. Zrazu z nej však vystrelila ešte jedna úvaha s jemným nádychom otázky: „Len neviem, ako si budeš hľadať manžela, keď nedokážeš chodiť… To fakt už neviem.“ Bezradne rozhodila rukami.
Na prvý pohľad smiešne úvahy. Avšak v skutočnosti ide o vážne zamyslenia nad tým, čo malé dieťa vo svojej blízkosti vidí. V tých úvahách vidieť istú logiku myslenia a riešení malého dievčaťa. Ak sa na to pozriem vo všeobecnosti, dá sa to považovať za celkom rozumné myslenie. Vidieť, že dieťa pozorne sleduje svoje najbližšie okolie, v ktorom žije, kde sa práve nachádza.
Hlavnou úlohou oboch manželov je navzájom sa milovať, chrániť, ctiť a pomáhať. Dieťa je potom často vernou kópiou svojich rodičov. Nad reálnosťou malé dieťa rozmýšľa ešte len zriedkavo. Tým je život v jeho očiach možno jednoduchší a veselší. Dospelý človek ale premýšľa nad reálnosťou takmer stále a má na ňu rôzne pohľady. Dieťa to do určitého veku veľmi nedokáže. Nastáva otázka, čím to asi je.
Iste je to aj tým, že dieťa nevníma celú reálnu zložitosť života. Neuvedomuje si ešte nedokonalosť človeka. Podľa mňa je to tak preto, že deti takto chráni náš Stvoriteľ pred predčasným stresom, voči ktorému sú mnohí dospelí odolnejší ako deti. Túto odolnosť dospelým môže dodávať aj viera v existenciu dobrého, milostivého, veľkého a krásneho Boha. Manžela si hľadať neplánujem. No verím, že môj Pán mi môže a bude v budúcnosti pomáhať. Možno moja neter uvidí a pochopí, že nemusím mať manžela nato, aby mi mal kto pomáhať bojovať s prekážkami. Prostredníctvom Michaelky mi Stvoriteľ ukázal, aký má môj život teraz zmysel. Aj cez môj život sa môže niekoľko ľudí nielen zamyslieť nad svojimi životmi, ale aj tešiť
sa z toho, čo im bolo z Božej milosti a lásky dané.
