Hm… Akú tvár mal môj rok 2019? Nuž opäť takú čudne kokteilovú – zelenožltočervenú. Chvíľami až čiernu. A aj jeho chuť bola teda často nepríjemná. To, ktorá farba čo predstavuje v mojom videní a vnímaní, ponechám na vašej predstavivosti.
Pred dvomi rokmi mi moja najlepšia kamarátka Lenka H. povedala: ,,Dani, život je potrebné mať rád a nie naň v jednom kuse rôzne nadávať.” Nepamätám si už pri akej príležitosti mi to Lenka povedala, ale jednoznačne s Lenkinými slovami súhlasím. V čase osamelosti a pri veľkých bolestiach, či otcovho hundrania na všetko okolo neho, si vždy spomeniem na Lenkine, podľa mňa pravdivé slová. Kým hociktorý človek začne hovoriť o tom, aký je jeho život ťažký a zlý, mal by sa podľa mňa skúsiť pred tým nad svojim životom riadne zamyslieť. Možno zakrátko zistí, že ten jeho život nie je až taký strašný, ako si myslel, či ako si možno často myslí… Inak to nie je ani s mojím životom. Áno, mohla by som sa neustále sťažovať a zlostne plakať, že ani tento rok nebol úplne super…! No nerobím to. Uvedomila som si totiž to, že ani tento rok nebol pre mňa taký ťažký, aby nemohol byť ťažším a smutnejším. Nutnosťou je povedať, že aj tento rok bol ku mne môj Pán milostivý. Môj život ako taký sa síce nezmenil a zdravotný stav sa mi zhoršil, avšak je potrebné podotknúť, že v roku 2019 som netrpela hladom. Neprišla som o domov, rodinných príslušníkov, či priateľov. Čo je pre mňa veľká devíza v mojom zložitom bytí. Dokonca sa mi splnilo jedno želanie, o ktorom som si myslela, že sa mi nesplní, keďže som takmer vo všetkom odkázaná na pomoc iných ľudí.
No splnilo sa. Keď k tomu došlo a držala som v rukách moje prvé literárne dieťa, bol to pre mňa najkrajší a zároveň najzvláštnejší moment v mojom kadejako kľukatom živote. Ja – človek, ktorému nedožičili ani základné školské vzdelanie – a autorkou detskej knihy. Neuveriteľná udalosť…! Po tomto momente, pri ktorom bol prítomný Boh a Saskia Macejová – Po zvláštnom okamihu, o mesiac a pol nasledovala ďalšia nevšedná chvíľa. Slávnostná udalosť, ktorá mi až tak nerezala a mala som sto chutí sa jej vyhnúť. Áno, ak ste si tipli, že mám na mysli krst historiek mojich bývalých
štvornohých maznáčikov, tipli ste si správne. Cítila som k tejto chystanej akcii neopísateľný odpor. Napriek tomu, že mnohí z vás, ktorí ste tu, ste sa na túto slavnostnú chvíľu tešili, ja som namiesto radosti cítila v sebe nervozitu a neistotu. Presne tak ako študent pri zápočte alebo pred skúškami. Dokonca som sa Saskii spýtala, či sa beseda a krst mojej prvej knihy musí uskutočniť. Jasne, že som vedela aj sama, že nemusí. No ako sa poďakovať Bohu za dar, ktorý do mňa vložil? Ako poďakovať priateľke, ktorá všetko okolo vzniku knihy ochotne a s nadšením zisťovala? Vybavovala? Jednoducho tak, že zahodím za hlavu odpor k verejnej prezentácii a strach z prípadného zlyhania. A tak, len čo nastal deň D 26. júna 2019 a nadišla hodina besedy a krstu mojej skromnej knihy pre deti a všetkých, ktorí majú radi rozprávkovú fantáziu, rozprostrel sa vo mne zvláštne hrejivý pokoj a rázom som cítila, že to s Božou pomocou dám. Veď On si na svoj plán so mnou dokáže použiť aj moju fyzickú či psychickú nedokonalosť.
Stalo sa. Beseda v knižnici Nezábudka so mnou ako spisovateľkou a neskôr aj krst môjho literárneho dieťaťa prebehli bez väčších zádrheľov. Dodnes som za to Ježišovi a všetkým priateľom, ktorí sa o to pričinili veľmi vďačná. Dokonca aj za to, že ma na túto slávnostnú akciu ukecali. Prečo? – Jednoducho preto, že reakcie po tejto akcii boli úžasne hodnotivé a povzbudivé. Veď akú krajšiu odmenu sme mohli dostať, ako pochvalu, že to bola najkrajšia akcia v Mozaike? Či oznam o tom že osemročné dievča vďaka našej práci na mojej knihe, dostalo v škole jednotku s hviezdičkou a bolo šťastné? Tak trochu zámerne hovorím o tímovej práci. Plne si totiž uvedomujem, že bez Božej milosti, či pomoci prostredníctvom jeho služobníkov, by bol môj dar od Neho možno navždy skrytý a nevyužitý. Taktiež aj preto, že Ježiš do mňa zasial semienko skromnosti a udržiava ho s láskou pri živote.
Zrodenie mojej knihy mi na nejaký čas trocha zdvihlo sebavedomie – som za to Bohu vďačná, no napriek tomu za najlepší Boží dar v tomto roku považujem priateľov a psiu správne šantivú kamku Nicaenku. Prečo? – Ľudí považujem za najlepší dar preto, lebo aj vďaka nim som mohla a ešte stále môžem spoznávať lepšie Ježiša a Jeho evanjelium, ľudia mi nahradzujú oči, ústa, ruky a nohy. Nicaenka mi pomáha zabúdať nielen na bolesť, smútok, ale potláča vo mne do úzadia strach z budúcnosti. Netuším čo všetko ma čaká v roku 2020, no jedno viem určite: Nech sa v tom roku so mnou a s mojou rodinou odohrá čokoľvek, Boh odo mňa neodvráti svoju tvár za žiadnych okolností.
Mojou stálou istotou je Ježiš. Boh je mojou trvalou zárukou ochrany, dobra, pokoja a svetla, ktoré nikdy nezhasne. Nezhasne ani v tej najväčšej tme hriechu v mojej mysli pri bolesti a strachu.
No a čo vám mám zaželať, milí priatelia, do nového roku? My ľudia si zvykneme želať, aby ten nový rok bol ešte lepší ako ten starý. No ja to urobím trochu inak. Ja totiž vnímam rok ako taký polotovar, ktorý je dobrý podľa toho, aké prísady si s Božou pomocou a milosťou doň dáme. A tak Vám želám aby ste si do toho Vášho ročného polotovaru pridali Svetlo a Lásku a okorenili ste to skutočným porozumením a vzájomnou oporou. Aby ste naozaj mohli byť tými oprávnenými služobníkmi Nášho vždy skvelého a neomylného Pána.
