V čase, keď ma obklopuje samota a osamelosť, neraz premýšľam nad tým, či Boh nás dokáže za niečo pochváliť, a ako sa taká Jeho pochvala prejavuje, keď sa vraví, že nemá ústa. V tínedžerskom veku som si vytvorila svoju teóriu: Aha! Možno sa Božia pochvala prejavuje prostredníctvom ľudí. Určite si pamätáš, ako som v jednom svojom príbehu hovorila o tom, že sa cítim byť súčasťou nášho Pána. Sú dni, kedy mám pocit, že Boh do mňa vdýchol časť seba, ktorá vo mne putuje a má schopnosť ochrániť ma pred nezmyselnou činnosťou, ktorá by ohrozila moju existenciu a Jeho plány. Ako to myslím? Jednoducho tak, že keď vidím pokazené auto (doslova “deravé”, že cez neho vidím cestu), nenasadnem doň. Lenže ako dieťa som si myslela, že Boh ma pochváli prostredníctvom ľudí v mojej blízkosti aj vtedy, keď dokážem urobiť nejakú riskantnú vec. Akú?
Poviem ti príbeh.
Sanitárka v detskom domove sociálnych služieb v Humennom nám ukázala spoločenskú miestnosť plnú rôzne postihnutých detí. Práve pozerali televíziu. Doviedla nás k izbe, kde som mala spávať. V izbe boli štyri váľandy, tri vysoké drevené skrine, tri perináky, jedno veľké okno s bielou záclonou a jedno stropné svetlo. Mamka uložila moje veci do skrine.
Onedlho nám oznámili: „Bude večera. Môžete Danku odprevadiť do jedálne.“
Jedáleň bola na prízemí. Prišli sme k strmej točitej rampe a chcela som ňou zísť s vozíkom sama.
„To nemôžeš,“ povedala sanitárka.
Nechápavo som na ňu pozrela a povedala som jej: „Ale ja to chcem skúsiť!“
Pozrela som na rodičov psím pohľadom. Tí prehovorili ustráchanú tetu sanitárku, aby mi to dovolila.
Napokon tomu nátlaku podľahla: „Dobre, pre dnešok ti to dovolím.“
Za krátku chvíľu som už fičala kľukatou rampou veľkou rýchlosťou. Mala som čo robiť, aby som Rýchleho bleska (meno môjho invalidného vozíka) udržala a nezačala s ním robiť kotrmelce dole rampou. Jeho kolesá začali vydávať pískavé zvuky: “Ííí!”
„Zvládla som to!“ zakričala som rodičom spokojne a šťastne.
Cítila som sa ako horolezec, ktorý zdolal Mount Everest. Všetci prítomní sa smiali z mojej radosti z úspechu. Keby to šlo, tak by som od radosti aj tlieskala. Bála som sa však, že ma dvere vyplieskajú, keď ich pustím. Pridržiavala som ich s natiahnutými rukami pred sebou. Očakávala som slovné ocenenie mojej kaskadérskej odvahy a šikovnosti, no to neprichádzalo. Vnútorné nadšenie z môjho kaskadérskeho kúsku však neutíchlo ani vtedy, keď ma nikto za výkon nepochválil. V duchu som však rozmýšľala prečo nič také ako pochvala neprichádza.
Dnes už viem, že Boh pravdepodobne takéto bláznivé nápady neoceňuje, ani cez svojich potenciálnych služobníkov. Je možné, že práve preto ma vtedy nikto neobdaril pochvalou. Zrejme nechcel aby tak urobili, a aby ma tým podporovali v nebezpečnej činnosti. Napriek tomu mi to na pár minút zdvihlo sebavedomie. No dnes už takéto kaskadérske počiny v žiadnej podobe nestváram. Verím, že ani ty…
