Človek mnoho ráz až s postupom času zisťuje, aký dokáže byť v niektorých momentoch silný, akých úžasných pomocníkov doň vložil jeho autor. Ako veľmi mu aj prostredníctvom nich v niektorých zložitých situáciách pomáha. Dokonca si uvedomí aj to, aké má šťastie, že mu Stvoriteľ dožičil svoju priazeň a lásku rodičov, ktorí ho tiež zahŕňajú či zahŕňali
Poviem ti príbeh
Ráno v domove sociálnych služieb… Do izby, kde bývala osemročná Emka, vstúpila ošetrovateľka Regína. Regína žiadala Emkine spolubývajúce, aby jej pomohli obliecť sa. Po vyslovení tejto požiadavky Regína odišla z izby. V dievčatách táto požiadavka vyvolala vzdor. Po krátkej výmene zmätených pohľadov, jedna zo štyroch dievčat hodila po Emke jej oblečenie.
„Tu máš! Obleč sa sama! Nikto z nás ti nepomôže!“ povedala Emke Monika.
Emka aj napriek svojím obavám, či sa dokáže obliecť, si teda v ležiacej polohe začala vyzliekať pyžamové nohavice. Išlo jej to ťažko. S vypätím všetkých síl sa jej to predsa len podarilo. Emkini vnútorní pomocníci: pán stúpajúci adrenalín a slečna pevná vôľa, ktorí jej nedovolili padnúť na kolená vzniknutou situáciou, začali pracovať na plné obrátky. Emka
zvládla aj obliekanie pančúch a nohavíc. Od námahy sa však spotila, ako keby práve zaútočili tie najväčšie horúčavy. Po niekoľkých minútach plných zápasenia s neposlušným telom a odevom sa bojovníčka Emka otočila na gauči na brucho. Snažila sa dostať na kolená, aby si mohla prezliecť aj vrch pyžamy. Malá bojovníčka nakoniec svoj boj úspešne vyhrala. Dievčatá si mysleli, že Emka svoj telesný handicap neprekoná a bude nútená prosíkať o pomoc.
Keď sa sa však po hodine otočili k Emkinmu gauču, v nemom úžase vyhŕkli: „Kto jej pomohol s obliekaním?“ Nech jej pomohol ktokoľvek – musíme uznať, že nás šikovne “dostala…!” Uznanlivo povedali dievčatá.
Emku aj popri telesnej únave navštívil pocit víťazstva.
Aj ja som v detstve zvykla bojovať s neochotou detí tým, že som sa pokúšala prekonávať svoje pohybové obmedzenia. Nedávala som navonok na sebe poznať zraniteľnosť mojej duše. Aj popri zložitosti môjho života som veľmi vďačná tomu, ktorý neúnavne bdie nado mnou. Moja vďačnosť mu patrí aj za to, že nedopustil, aby počas mojej púti životom riečka s jeho láskou a láskou mojich blízkych a priateľov nikdy úplne nevyschla a moja duša pritom nezatrpkla.
