Neviem ako ty, ale ja osobne nepoznám ani jedného človeka na svete, ktorý by nemal v sebe aspoň na chvíľu veľkú túžbu byť dokonalo šikovný a nechcel by počuť uznanlivé slová aspoň od svojich najbližších. Ako sedemročné dievča táto túžba neobišla ani mňa. Tiež som svojej rovnako malej sestre chcela za každú cenu ukázať a dokázať, že aj ja som šikovná. Ako?

Poviem ti príbeh.

Ako sedemročná som mala svoje obľúbené hračky ako Igráčik (skladacia postavička), naťahovacie autíčka či veľkú bábiku na platničky s rôznymi
básničkami, podľa ktorých som sa učila rozprávať. V tejto činnosti som nežala veľké úspechy – rada som však počúvala bábikin recitačný prejav. Keď sa zasekla, uštedrila som jej jeden hlučný buchnát do brucha a moja bábiková brunetka sa ihneď spamätala –a prestala donekonečna opakovať to svoje: „Paci paci pacičky…“ Moja sestra vlastnila okrem iných hračiek aj detský tkáčsky stroj. Nebola to hračka určená pre moje menej ohybné prsty, no o to viac bola pre mňa tak neodolateľne príťažlivá, najmä svojím vzhľadom. Pokúšala som sa na nej tkať. Poznáte to, „zakázané ovocie chutí najsladšie.“
Anke sa však moja túžba vôbec nepozdávala: „Pokazíš to…!“ kričala nahnevane vždy, keď som sa k mojej obľúbenkyni priblížila.
Keď mi ju nechcela požičať, tak som sa s ňou zapasnícky pobila. Vtedy išlo o veľmi neúprosne tvrdý súboj – kto z koho! Váľali sme sa po zemi ako pivové sudy a nemilosrdne sa ťahali za krátke “parochne”. Nejaký ten chumáč hustých hnedých vlasov sme si sem-tam aj bolestivo vytrhli. Čudo, že mi na hlave nezostala svietiaca plešinka. Vyhrávala však vždy tá silnejšia – Anka. To mi však v tom momente ani trochu neprekážalo. Bola som totiž taká prefíkaná, že keď odišla moja „súperkyňa“ von, rýchlo som sa vrátila k jej hračke a pokračovala som v hokusoch – pokusoch, ktoré Ankine oči nesmeli vidieť… Chcela som sa Anke totiž takmer vo všetkom čo najviac vyrovnať.
Bola som taká malá potvora! Za každú cenu som musela dosiahnuť svoje. Niekedy sa mi to dokonca podarilo. Vtedy moja duša pišťala blahom – dokázala som to… ! Hurá, sláva…!

Okrem toho, že som sa chcela vyrovnať svojej sestre Anke, veľakrát som chcela ukázať svojim rodičom, že aj vo mne drieme určitý talent nezávislý na mojom dvojčati. Mojou ďalšou obľúbenou hračkou bol drevený klavír. Bol krásne ostro červený a z môjho detského pohľadu vyzeral ako skutočný. Náhodne som sa na ňom naučila jedným prstíkom hrať tri detské pesničky.
Skákal pes, Prší prší a Kohútik jarabí. Dlho som sa tým každému, kto ma poznal chválila. Pri predvádzaní toho, čo som sa sama naučila, som sa cítila ako slávna klavírna virtuózka a túžobne som od prítomného obecenstva očakávala pochvalný potlesk…

Dnes už viem, že nemusím nikomu nič za každú cenu dokazovať, a trhať mu kvôli tomu vlasy. Myslím si, že ak si Boh chce niekoho použiť na svoje plány, tak nadanie dotyčného človeka postupom času a jeho usilovnosti vypláva samo na povrch. Prečo? – Možno preto, aby vynikla Božia prítomnosť a oslávila sa Stvoriteľova práca na Jeho ľudskom dieťati. V súčasnosti si v mysli vravím: “Chcem a dokážem to!” No už prevažne len kvôli tomu, aby som vydržala slúžiť môjmu Stvoriteľovi podľa svojich možností. A to bez ohľadu na to, či moju službu Bohu ľudia ocenia.