Karneval
Ako vyjsť zo samoty či osamelosti, keď neslúžia nohy? – Jestvujú minimálne dve možnosti: buď používať rozumne a čo najefektívnejšie modernú komunikačnú techniku – alebo skúsiť zahodiť strach. Nebáť sa vopred, že voľačo nevyjde, a prijať od priateľov ponúknutú možnosť vyjsť niekam von. Týmto krokom sa dá ufujazdiť samote a osamelosti. Takto dokonca môže človek uniknúť aj pocitu, že život je len pochmúrna väznica a neraz veľmi boľavá povinnosť – ktorú nám pridelili z nebeských výšin… Našich kamarátov prijatie pomocnej ruky poteší a my zároveň môžeme byť užitočnými pre ľudí, medzi ktorých prídeme. (Neraz toto všetko platí aj pre
pohybovo zdatných ľudí.) Veľakrát na to stačí premôcť v sebe uzavretosť, hanblivosť a strach. Nepovažovať sám seba za stredobod pozornosti alebo: nevnímať sám seba ako mimozemskú bytosť. Jednoducho je potrebné nemyslieť na svoje nedostatky a znevýhodnenosť. Jasné – nie je to veľmi ľahká záležitosť, avšak dá sa dostať do tohto bodu. – Kedy? Ak sa nám podarí zmeniť naše myslenie, vtedy môžeme ukázať našu vnútornú silu a chuť do života…
Poviem ti príbeh.
Moji fajn kamaráti Lenka a Michal mi koncom mája 2002 ponúkli výlet do Vysokých Tatier, kde akurát prebiehala škola v prírode. Lenkina mamka tam totiž vykonávala zdravotnícky dozor a pozvala ich tam. Veľmi sa nám tatranský pobyt páčil. Absolvovali sme nezabudnuteľné výlety po takmer celých Tatrách. Zo všetkých strán nás obklopovala práca Božích rúk a Jeho krása. Deti z košickej základnej školy mňa aj s mojimi kamarátmi pozvali na karneval. Táto detská ponuka ma dvakrát nenadchla. Po celodennom výlete som túžila skôr po oddychu, ako po zábave. Nakoniec sme sa však rozhodli, že deťom urobíme radosť. S pozvaním na karneval sme nerátali, takže sme museli improvizovať a použiť svoju fantáziu. Masky sme vytvárali zo všetkého, čo nám vošlo pod ruky. Najprv sme skúšali použiť toaletný papier či papierové obrúsky, ale tieto veci nám nepomohli vytvoriť srandovnú masku. Zrazu sme objavili niekde v kúte pohodený zelený krepový papier. Mne ako šialenej výmyselníčke napadlo, že ho môžeme využiť na tvorbu rozprávkovej postavičky. Navrhla som Lenke, aby sa nafarbila nazeleno tým krepovým nálezom, čo aj urobila. Keďže Michal protestoval, že nebude tvorcom žiadnej masky lebo na to nemáme vhodný materiál, môj generátor v hlave začal naplno využívať dar od Boha – aký? fantastickú fantáziu. Tá mi vnukla opäť jeden bláznivy nápad. Po chvíli priam hrobového mlčania, som na Michala zvolala: „Budeš pirátom!“ Dala som mu s Lenkou presné inštrukcie, ako sa z neho stane pirátsky zloduch. V tom okamihu som zostala neomaskovaná už len ja. V hlbokom zamyslení som si v duchu riekla: Zelená príšera predsa nemôže zostať „single“. Nanominovala som sa teda za Vodníkovu ženu. Takto vymódení sme vykročili medzi deti do spoločenskej miestnosti. Karnevalová zábava už prúdila miestnosťou gradačnou silou, keď sme vstúpili do víru karnevalu. Ihneď ako nás deti zazreli medzi dverami, prestali tancovať a začali nadšene aplauzovať. Potlesk prítomných mal takú silu, až sme sa po pár sekundách všetci traja
cítili ako známe celebrity. Prítomnému osadenstvu sme za prejav uznania a radostného nadšenia ukázali zopár ťarbavých tanečných kreácií s invalidným vozíkom. Deti naše dokonalo nedokonalé tanečné umenie sledovali bez pohnutia, s takmer otvorenými ústami. Pri našom odchode zo zábavy zaznel miestnosťou opäť silný potlesk s opakovanými pokrikmi: „Ďakujeme. Ste najlepší!“ Učitelia, ktorí dovtedy sedeli na stoličkách, nás nečakane tiež prekvapili a odmenili. Čím? – Urobili svorne “standing-ovation”. Do nášho apartmánu sme odchádzali pobavení, s dobrým pocitom v duši a srdci.
Pri rozprávaní tohto príbehu som si uvedomila, že ak nestrkám hlavu do piesku ako pštros , ale radostne odkrývam moje danosti a schopnosti hoc nie sú práve najvycibrinejšie, môže byť moje úsilie a taktiež usilovnosť mojich priateľov odmenené. Čím a ako? – Radostnou milosťou až celebritným pocitom, že sme niekým koho si vďaka VESMÍRNEJ SILE pre niečo ľudia vážia. V čom bola a stále je moja misia? Ukázať prítomným deťom, že postihnutým ľuďom sa netreba posmievať, ale pomáhať. Ukázala som im spolu s Lenkou a Michalom, že aj takíto ľudia ako som ja napriek rôznym prekážkam, ktoré musia deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac a rok čo rok prekonávať, vedia mať z Božej milosti radosť zo života. Touto radosťou dokážu nakaziť ľudí vo svojej blízkosti. A zároveň prostredníctvom pozvania od detí som mala možnosť využiť jeden z mnohých darov od Boha, a to je nekonečná fantázia, za ktorú som vďačná. Verím, že aj ty máš byť Bohu za čo vďačný, aj keď je možno tvoj život všelijako kľukato zložitý.
